Rodina

Otvoriť sa odpusteniu v manželstve

zdroj: Città Nuova (AP Photo/Francois Mori)

Ako sa nestať väzňom hnevu? Neverbálny jazyk je prvým krokom k opätovnému nadviazaniu kontaktu. Je to pozvanie starať sa o vzťah.

V životnom príbehu každého páru môžu nastať okamihy, keď slová a gestá z minulosti pália ako otvorené rany. Bolestivé súdy, myšlienky a pocity sa nástojčivo vracajú a vzťah neustále ohrozujú. Reakciou na takúto situáciu môže byť uzatvorenie sa, odstup od druhého umocnený tónom hlasu či pohľadom. Niektorí ľudia sa začnú správať k sebe tvrdo až nepriateľsky, iní prerušia dialóg alebo sa rozhodnú tráviť veľa času mimo domu. Keď sa muž a žena rozídu, stávajú sa väzňami vlastného hnevu, vytvára sa začarovaný kruh, ktorý neprispieva k zmene, ale, naopak, obe strany zablokuje. Dvojica uviazne v spleti postojov, z ktorých by sa chcela oslobodiť. Ako sa s tým dá vyrovnať? Čo môže pomôcť?

Potrebné je odpustenie, a to nielen voči partnerovi či partnerke, ale aj voči sebe samému. Odpustenie je ten najväčší dar. Odpustenie je darom v čase krízy, hovoria i autori rovnomennej knihy Molinari a Cavalieri. Odpustenie charakterizuje nezištnosť. Skutočne možno odpustiť, len keď neočakávame, že niečo na oplátku dostaneme. Odpustenie nie je mávnutie čarovným prútikom, ktorým vymažeme minulosť alebo spôsobenú bolesť. Je to namáhavý proces, ktorý sa začína prijatím bolestných stránok udalosti a ich začlenením do vlastného príbehu. Len tak sa človek dokáže otvoriť prítomnosti. Odpustenie je ako most, ktorý sa nedá vybudovať naraz, ale postupne prikladaním jednej tehly k druhej. Cez odpustenie sa máme možnosť stretnúť s druhým tu a teraz, a to aj napriek chybám, ktorých sa dopustil v minulosti, napriek jeho obmedzeniam a krehkosti.

Odpustenie nie je mávnutie čarovným prútikom, ktorým vymažeme minulosť alebo spôsobenú bolesť. Je to namáhavý proces, ktorý sa začína prijatím bolestných stránok udalosti a ich začlenením do vlastného príbehu.

Ako však tento proces aktivovať? Kde začať, keď sa už obe strany natoľko odcudzili, že je ťažké prekonať vzdialenosť? Na začiatok je dobré všímať si svoje automatické reakcie a začať si ich uvedomovať. Mnoho ráz bez toho, aby sme si to uvedomovali, si osvojujeme stratégie, ktoré by sme mohli definovať ako „vyhýbanie sa niekomu či niečomu“: nepozrieme sa druhému do očí, utekáme pred fyzickým kontaktom, trávime veľa času pred smartfónom alebo televízorom. Takéto správanie neraz nastupuje vtedy, keď sa snažíme vyhnúť hádkam alebo odviesť pozornosť od toho, čo nám ublížilo. Treba však vedieť, že tieto postoje môžu byť kontraproduktívne. V skutočnosti sa len zväčšuje vzdialenosť medzi partnermi, dialóg sa komplikuje, negatívne myšlienky, čo nás spútavajú, si nás nekontrolovane podmaňujú. Je tiež dôležité všímať si vlastné spomienky, myšlienky, emócie a pocity. Treba vedieť prijať, že bremena bolestných skúseností sa nemôžeme zbaviť, ale nech je to akokoľvek ťažké, môžeme sa s nimi zmieriť.

Treba vedieť prijať, že bremena bolestných skúseností sa nemôžeme zbaviť, ale nech je to akokoľvek ťažké, môžeme sa s nimi zmieriť.

Všimnime si, že aj náš manžel či manželka trpí rovnako ako my. Môže sa zdať, že je jednoducho nahnevaný alebo ľahostajný, ale keď sa k nemu viac priblížime, objavíme aj iné emócie. A ak sa dokážeme zahľadieť ešte hlbšie a preniesť ponad svoju bolesť, pravdepodobne zistíme, že u oboch tlie túžba po opätovnom stretnutí, priblížení sa a po novom začiatku. Keď pochopíme, že nás spája „hlad“ po stretnutí, pokúsme sa hľadať cestu ku kontaktu cez pohľad, objatie alebo úsmev. Neverbálny jazyk je v týchto situáciách neraz účinnejší než slová, pretože neverbálnymi prostriedkami sa dá najlepšie komunikovať s tou časťou mozgu, ktorá je zodpovedná za emočné prežívanie. Je to pozvanie starať sa o vzťah. Až potom môže nastúpiť snaha o autentický dialóg, ktorý dáva priestor pre vytváranie emocionálnej intimity, odovzdávanie si prežitých skúseností, obáv, prianí, obmedzení i vlastnej krehkosti. Keď majú manželia odvahu otvoriť sa odpusteniu, vnútorný boj ustúpi pokoju a človek sa stáva opäť slobodným. Partneri cítia slobodu a môžu začať odznova, môžu sa opäť ponoriť do prežívania prítomnosti bez vplyvu minulosti a spoločne písať nové stránky svojej histórie.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

V boji proti úzkosti pomáha, ak deti zameriame na prítomnosť

Veronika Rendeková

Novorodenca v rodine môže niektoré z detí vnímať ako „votrelca“, hovorí psychologička

Lucie Kotková

Ako hovoriť s deťmi o vojne?

Andrea De Angelis

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies