Pán Ježiš zveril svojej Cirkvi, aby v sile a moci Svätého Ducha vydávala svedectvo o Božom kráľovstve, o Otcovej láske k celému svetu a o diele vykúpenia. Prisľúbil jej, že Duch Svätý ju bude učiť a pripomínať jeho prikázania. Zveril jej poklad viery, aby ho chránila a interpretovala ľuďom všetkých kultúr a jazykov. Ako pečať zveril Cirkvi svoj Testament, svoju všemohúcu modlitbu za jednotu svojich učeníkov, ktorú predniesol Otcovi v predvečer svojho umučenia.
Po dvoch tisícoch rokov s úžasom a vďačnosťou máme v Cirkvi prítomné apoštolské učenie a sviatosti, ktoré Ježiš zanechal pre všetky časy. A chceme podľa tohto učenia žiť a čerpať silu zo sviatostí. Z histórie vieme, aké náročné bolo v rôznych kultúrach a jazykoch odovzdávať Ježišovu náuku. Namáhavo sa formoval kánon kníh Nového zákona, učenie o Ježišovi Kristovi, o Najsvätejšej Trojici, o sviatostiach, o Cirkvi, náročné bolo i formovanie liturgie Cirkvi. V procese teologických prúdov a zápasov vidíme aj ľudské slabosti a hriechy, no rozhodujúca bola láska k Božiemu Slovu a samotná Božia milosť. Závery koncilov neboli prijaté vždy všetkými kresťanmi a odchýlne učenia štiepili spoločenstvá. Vieme o problematike v 11. a 16. storočí a cítime ich neblahé následky.
Duch Svätý však neopúšťa Kristovu Cirkev, živí v nej lásku a vernosť k Ježišovmu slovu a Ježišovu túžbu po jednote jeho učeníkov. Tak je to až podnes. Vedení Božím Duchom a v jednote dialógu teológovia rôznych kresťanských tradícií hľadajú cesty k sebe s cieľom, aby mohli spolu sláviť sprítomnenie najsvätejšej obety Pána Ježiša a jeho zmŕtvychvstania v Eucharistii. Viac ako 40-ročná prax ekumenických teologických dialógov, vedených na modlitbách a pri štúdiu rôznych interpretácií, Bohu vďaka, priniesla obrovský posun vnímania viacerých kontroverzne chápaných tém. Podľa sv. Jána Pavla II.[1] zostáva päť tém, ktoré „vyžadujú prehĺbenie, aby sme mohli dôjsť k opravdivému súladu vo viere:
- vzťahy Svätého písma, ako najvyššej autority vo veciach viery a posvätnej tradície, ako nevyhnutnej interpretácie Božieho Slova;
- Eucharistia, sviatosť Kristovho tela a krvi, prinášaná na chválu Otca, pamiatka obety a reálna Kristova prítomnosť, posväcujúce vyliatie Svätého Ducha;
- vysviacka ako sviatosť kňazstva v jeho troch stupňoch: biskupský úrad, kňazstvo a diakonát;
- Učiteľský úrad Cirkvi, zverený pápežovi a biskupom, ktorí sú v spoločenstve s ním, a ponímaný ako zodpovednosť a autorita v mene Krista za náuku viery a jej zachovanie;
- Panna Mária, Matka Božia a ikona Cirkvi, duchovná Matka, ktorá oroduje za Kristových učeníkov a celé ľudstvo.“
V prvých kresťanských storočiach sa veci vyvíjali pomaly. Tak je to i dnes v prijímaní vzácnych výsledkov ekumenických teologických dialógov. Sú tu aj (pochopiteľné) prejavy netrpezlivosti, snahy ďalej už nečakať na výsledky ekumenického procesu a vlastnými silami a prostriedkami sa ujať smerovania k cieľu eucharistického spoločenstva zavedením praxe interkomúnia.[2] Eucharistické spoločenstvo v prvotnej cirkvi bolo najvyšším prejavom jednoty medzi miestnymi cirkevnými komunitami, ktoré mali spoločnú vieru v sviatosť Eucharistie a bratské spoločenstvo. Bola a je to ochrana najväčšieho tajomstva kresťanskej viery.
Ak sa vyskytujú v ekuméne kroky niektorých jednotlivcov alebo i spoločenstiev v nejednote, v opozícii voči učeniu vlastnej cirkvi, v konečnom dôsledku to brzdí dôveru voči ekumenizmu, dôveru v naliehavosť jednoty medzi kresťanmi. To, čo potrebujeme v takej situácii, je posilniť túžbu po jednote kresťanov v sile Ježišovej modlitby a v moci lásky a múdrosti Svätého Ducha. Posilniť našu ekumenickú mentalitu. Našu vieru v naplnenie Ježišovej veľkňazskej modlitby. Veď jednota kresťanov nie je náš projekt, ale je to Božie dielo! Nie my máme riadiť svojimi ľudskými silami dnešný ekumenizmus, ale modlitbami, jednotou so Svätým Otcom a s ním zjednotenými biskupmi, skutkami ekumenickej lásky ku všetkým kresťanom otvárať priestor Duchu Svätému.
Existuje hlboko múdry návod, ako ďalej: Max Thurian, kňaz z komunity Taizé, to vyjadril slovami: „Nie, k jednote kresťanov nedospejeme ani štúdiom dejín a ich bied, ani cirkevnou politikou pobádanou veľkodušnou láskou, ba ani ekumenickými stretnutiami, pri ktorých sa usilujeme dať veci do poriadku. Musíme pristúpiť k počúvaniu Božieho slova, a to spoločne a pomocou prvých vykladačov a učiteľov z čias, keď prenasledovaná Cirkev ešte žila v najživšej a najširšej jednote.“
Máj 2021
Ing. Terézia Lenczová, v konzultácii s ThDr. Antonom Konečným
[1] Encyklika Ut unum sint, o ekumenickom úsilí, z roku 1995 , čl. 79.
[2] Interkomúnio znamená prijímanie niektorej sviatosti v inej cirkvi bez zmeny príslušnosti.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.