„Ako rodičia pri výchove svojich detí v niektorých situáciách nevieme, čo máme robiť.
Akoby nás výchova presahovala. Všetko je iné ako kedysi. Ako si môžeme byť istí, že konáme správne?“
V prvom rade veľmi pekne ďakujem za otázku, pretože hovorí o správnom nastavení rodičov, ktorí konštatujú, že „nevedia, čo majú robiť“. Znamená to, že nemajú na všetko vždy pripravené odpovede.
Túto zdanlivú „nevedomosť“ možno dobre využiť, lebo ponecháva otvorené dvere niečomu novému, dáva rodičom priestor, aby sa niečo naučili, spochybnili sa, a teda dobre žili prítomnú chvíľu.
Výchova sa totiž viac než istotami sýti láskou, dialógom, otvorenosťou, novosťou.
Takto človek zistí, že do výchovy sú zapojené všetky subjekty, rodičia a deti. Práve vďaka deťom môžeme rásť, pomáhajú nám klásť si otázky ohľadom našich istôt a nášho spôsobu konania, a nútia nás nachádzať neraz nové odpovede, ktoré sú plodom dialógu a lásky.
Čo teda môžeme robiť, ak sme si neistí a pri istom správaní našich detí nevieme, aký postoj zaujať?
Skúsenosť i štúdie nám hovoria, že výchova je ako tanec, harmonický tanec spočívajúci v troch krokoch:
1. Krok empatie: Znamená naučiť sa vžiť do dieťaťa a položiť si otázku: „Prečo to robí? Prečo to hovorí?“ Táto chvíľka zastavenia, tento vnútorný čas, ktorý nám ponúka možnosť pýtať sa, nám pomáha vytušiť, o čo nás dieťa prosí. Je to príležitosť ísť ponad zdanie a spoznať skutočný zámer správania dieťaťa.
2. Krok odpovede: Po empatickom počúvaní si treba pomenovať, čo pokladáme za lepšie, čo sa nám javí ako správne. Niekedy to môže byť pokarhanie, inokedy povzbudenie alebo azda konkrétna pomoc.
3. Krok konkrétneho skutku, ktorý však nikdy nesmie poškodiť druhého: K tretej fáze patrí konkrétny čin, pri ktorom nikdy nesmieme dieťa ponížiť. Nech urobíme čokoľvek, je potrebné dávať pozor, aby sme „nezranili ja dieťaťa“. Ja je tým najintímnejším jadrom osoby a vždy ho treba rešpektovať, pretože v ňom sídli sebaúcta, najhlbšia dôstojnosť.
To je zároveň dôvod, prečo sa treba vo výchove vyhýbať trestom a odstrániť nadávky a vulgárne výrazy.
Ak dieťa svojím prístupom ponížime, zanechá to v ňom iba hnev a agresiu a navyše aj presvedčenie, že ako ľudská bytosť má nízku hodnotu.
Keď si niekedy uvedomíme, že sme boli príliš prísni alebo sme pochybili a azda použili aj telesné tresty, vždy to môžeme napraviť – poprosme dieťa o prepáčenie a povedzme mu, že nás to mrzí.
Buďte si istí, že deti majú pre naše omyly pochopenie.
Treba si pripomínať, že ony nepotrebujú dokonalých, ale ľudských rodičov.
Takíto rodičia, hoci sa pomýlia, sa vedia ospravedlniť a urobia, čo je v ich silách.
Zistíme, že aj naša krehkosť a pochybenia môžu prispieť k výchove, ak sa s pokorou ihneď pokúsime veci napraviť.
Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.