Boží svedkovia si zaslúžia azda rovnakú oslavu ako Božie stvorenie, lebo oslavujú Boha. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“; „Tvoji svätí, Pane, oznamujú slávu tvojho kráľovstva.“ Taký pohľad ponúka Božie slovo na Božie diela a na Božích ľudí, ktorí si zaslúžia našu úctu, vďačnosť a napodobňovanie…
Oblak svedkov v Starom zákone
Svedkovia Boží v Izraeli boli ľuďmi viery. Autor Knihy Sirachovcovej s nadšením vymenúva a opisuje ich zásluhy, počnúc postavou Noema a Henocha, potom patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba. Mojžiš, Áron a Jozue priviedli národ Izrael z otroctva do zasľúbenej zeme (porov. Sir 44). Proroci Nátan a Samuel za kráľa Dávida formovali národ a jeho nabádali počúvať Boha. V nich daroval Boh národu múdrych panovníkov a správu jeho vecí. Potomkovia múdreho Šalamúna však priviedli národ k odpadu a následne mnohí stratili aj vlasť pre svoje hriechy. No Boh im poslal Eliáša a Elizea, ktorí pohli Božím slovom aj panovníkov. Prorok Izaiáš oznámil budúcnosť a skryté Božie tajomstvá, aby sa národ kajal a zbavoval pohanskej ohavnosti.
Aj autor Listu Hebrejom v 11. kapitole píše o veľkých postavách Izraela ako o príkladoch viery, ktorou predkovia Izraela získali dobré svedectvo. Vymenúva svedkov viery od Ábela až po veľké postavy prorokov, ktorí sa osvedčili vo viere, ale to hlavné – naplnenie prisľúbenia nedosiahli. A tým poukazuje kresťanom zo židovstva to nové, čo Boh prisľúbil a naplnil v Ježišovi Kristovi.
Knihy Starého zákona obsahujú hlboké výzvy ku svätosti. A pozývajú Boží ľud, aby hľadal Božiu tvár, aby chodil s Bohom, aby si stále pripomínal veľké Božie skutky. No to hlavné kritérium Bohu oddaného života bolo plnenie príkazov Zákona. Ich počet sa postupne rozširoval, až sa stali „neznesiteľným bremenom“, a na to hlavné prikázanie medzi nimi zabudli. Preto Pán Ježiš, ktorý prišiel, nie aby Zákon zrušil, ale aby ho naplnil a zdokonalil, často prízvukuje: „Počuli ste, že bolo povedané…, ale ja vám hovorím…“ (porov. Mt 5).
Keď Ježiš hodnotí veľkého Jána Krstiteľa, posledného starozákonného proroka, vysvetľuje, že „aj maličkí v nebeskom kráľovstve sú väčší ako on“ (Mt 10, 11). A tým vyvýšil to nové, Bohom darované posvätenie a zdokonalenie v Ježišovi Kristovi.
Nové stvorenie v Kristovi
Pán Ježiš nás pozýva menom svojho Otca do spoločenstva Najsvätejšej Trojice. Tých, čo plnia vôľu jeho nebeského Otca, nazýva svojimi priateľmi. Aj svoju Matku s láskou chváli, a zároveň i nám hovorí: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Svojim apoštolom a učeníkom do budúcnosti sľubuje, že im bude mocne pomáhať Duch Svätý, ktorého pošle od Otca. Ten uvádza do plnej pravdy, učí všetko a pripomína všetko, čo Ježiš prikázal a čo učil.
Novozákonný model života je teda Ježišom jasne daný a k tomu nám on vo sviatostiach dáva potrebnú silu a múdrosť Ducha Svätého. K tomu nám Ježiš dodáva: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť,“ čo konkretizuje podobenstvom o viniči a ratolestiach (Jn 15). A pripája: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ Tento program pre Ježišových učeníkov Cirkev hlásala od prvopočiatku. Druhý vatikánsky koncil ho formuluje ako všeobecné povolanie ku svätosti.
V počiatkoch reformácie vznikol priestor rozdielnych dôrazov na jednu vec. Tak v 16. storočí sa našli odlišné vymedzenia pojmu svätosti z rôznych kultúrnych a filozofických dôvodov. (1) V protestantskom prostredí sa úcta k svätým začala vnímať ako oslabenie oslavy nevýslovne vznešeného Boha. No biblická úcta k tým, ktorí boli a sú vzormi pre našu životnú cestu v nasledovaní Ježiša, ostáva.
Ekumenické hnutie ostatných desaťročí tieto pohľady teologicky skúma a následne ich zbližuje. V dialógu spoločne oceňujeme osobnosti rôznych tradícií, hodné úcty a nasledovania. Sú to apoštoli, mučeníci i charizmatické osobnosti všetkých cirkví. Autor knihy Príručka duchovného ekumenizmu kardinál Walter Kasper (2) navrhuje: „Rastúce spoločenstvo medzi kresťanmi môže mať svoj pôvod iba v nasledovaní Ježiša, vteleného Božieho Slova. Panna Mária, svätci a mučeníci všetkých čias ako Ježišovi učeníci kresťanov na tejto ceste inšpirujú a posilňujú.“
Osobitnú úlohu v Kristovom živote má Ježišova Matka Mária. Sväté písmo dokumentuje jej poslušnosť, vieru a nádej a jedinečnú účasť na vtelení Božieho Slova a na diele spásy Vykupiteľa, jediného prostredníka Krista. (3)
V tejto línii pokračuje i liturgia latinskej cirkvi. V najstarobylejšom Rímskom kánone spomína: „… najmä na preblahoslavenú Máriu vždy Pannu, Rodičku Ježiša Krista, Boha a nášho Pána, a na všetkých tvojich svätých….“ a následne prosí: „Pre ich zásluhy a na ich prosby poskytni nám vždy a všade svoju pomoc a ochranu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista. Amen.“
Ing. Terézia Lenczová, v konzultácii s ThDr. Antonom Konečným, máj 2021
(1) Možno nadmerná úcta k relikviám ľudí, ktorí zosnuli v povesti svätosti; a možno i ich ekonomický efekt a pod.
(2) Kasper, Walter: Príručka duchovného ekumenizmu, sprievodca ekuménou a spiritualitou, Vydavateľstvo Nové mesto, 2019, s. 20 n.
(3) Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium Druhého vatikánskeho koncilu, čl. 60-65, v cit. diele W. Kaspera, s. 23.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.