Vedeli ste, že ak by sme nové vychádzajúce knihy ukladali vedľa seba, pri súčasnej produkcii by sme sa museli pohybovať rýchlosťou 150 km za hodinu, aby sme udržali krok s koncom tohto reťazca? Každý rok je na svete napísaných a vydaných niekoľko miliónov knižných titulov. Keď ich berieme do rúk a začítame sa, vstupujeme do úplne nových, nepoznaných svetov ich autorov. Málokedy sa však pozastavíme nad tým, koľkými očami a rukami si muselo každé dielo prejsť, kým skončilo v našej domácej knižnici.
Za každou knihou totiž okrem autora stojí mnoho ďalších ľudí. Medzi nimi má výnimočnú úlohu prekladateľ, ktorý musí každú cudzojazyčnú knihu prerozprávať tak, aby nestratila na sile a význame. O tom, čo táto na prvý pohľad neviditeľná práca obsahuje, prečo je prekladateľ spoluautorom knihy a aké bolo pracovať na preklade knihy Ako byť slobodný z dielne Vydavateľstva Nové mesto, sme sa porozprávali s talentovanou prekladateľkou Monikou Harmadyovou.
Veľkú časť svojho pracovného času trávite prekladom kníh. Máte na ne vo voľnom čase ešte chuť?
Je to náročné. Skôr sa mi vo voľnom čase žiada vymeniť duševnú prácu za fyzickú. Čítania kníh sa však vzdať nemienim, hoci prakticky celý pracovný čas čítam a pracujem s textom. Každý knihomoľ pozná ten pocit, keď si občas aj napriek mnohým iným povinnostiam musí sadnúť ku knihe, ktorá ho zaujala, lebo ho k nej ťahá akási neviditeľná sila. (úsmev)
A k akej knihe vás tá neviditeľná sila pritiahla naposledy?
Vždy mám rozčítaných niekoľko kníh z viacerých oblastí. Do rúk beriem tú, na ktorú mám práve náladu. Z beletrie som naposledy čítala dielo od čilskej autorky Isabel Allende, predstaviteľky magického realizmu, Japonský milenec (v preklade E. Palkovičovej). Mám veľmi rada jej knihy a odporúčam ich všetkým, ktorí majú radi pútavé príbehy s magickou atmosférou na historickom pozadí.
Z oblasti náučnej literatúry si momentálne prechádzam novinku Slovenčina na každý deň od Sibyly Mislovičovej a kol. autorov. Z duchovnej literatúry študujem knihy františkánskeho kňaza a spisovateľa Richarda Rohra pôsobiaceho v Novom Mexiku. Niekedy siahnem aj po klasike. Lebo ako hovorí Francis Bacon: „Na kúrenie je najlepšie staré drevo, na pitie staré víno, na dôverné rozhovory starí priatelia a na čítanie starí autori.“
Ako je to so vzťahom prekladateľa ku knihe? Mala by mu vždy štýlovo „sadnúť“?
V ideálnom prípade musí „sadnúť“, vtedy sa to odrazí aj na kvalite prekladu. Nie je vhodné, ak prekladateľ prekladá knihu, ktorú by si nikdy sám nevybral na čítanie. Znie to ako paradox, ale prekladateľ, ktorý tvrdí, že preloží „hocičo“, nie je profesionál. Na „hocičo“ majú odvahu len úplní zelenáči vo fachu.
Ako dlho vám trvá preložiť napríklad takú 200-stranovú knihu?
Približne dva až tri mesiace, závisí to aj od náročnosti textu či harmonogramu vydavateľa.
Keď som začínala, myslela som si, že dokážem všetko, veď existujú slovníky, Google. Dnes si všetko viackrát premyslím, snažím sa viac dohľadávať aj viac komunikovať s niekým mimo mojej bubliny.
Predpokladám, že vždy pracujete len na jednom preklade.
Občas sa mi stane, že jeden preklad práve dokončujem a príde ponuka, ktorú nemôžem odmietnuť. Tak to bolo i v prípade knihy Ako byť slobodný. Keďže mám veľmi rada psychologické témy, hneď som sa v tomto prípade pustila do práce.
Ako ste sa vlastne dostali k tejto ponuke?
Zareagovala som na ponuku v prekladateľskej skupine na Facebooku. Z pätnástich kandidátov sme sa do užšieho výberu dostali štyria. Na základe skúšobného prekladu som sa potom dostala k prekladu celej knižky. Som za túto príležitosť veľmi vďačná aj z toho dôvodu, že šlo o preklad zo španielčiny. U nás sa väčšinou knihy prekladajú z anglického jazyka, španielsky jazyk je zriedkavý.
Ide v prípade prekladateľov teda o nejaký vlastný štýl? Predstavovala som si totiž, že pokiaľ sa stretnú štyria schopní prekladatelia, kvalita výsledného prekladu bude viac menej rovnaká.
Nie je to vždy tak. Aj prekladatelia majú svoj štýl, ktorý si vycibrili skúsenosťami. Samozrejme, každý text by mal byť v prvom rade gramaticky bezchybný. Musí to byť štylisticky plynulé a ušiam lahodiace. Najdôležitejšie však je, aby bol zachovaný zmysel textu. Prekladateľ si nikdy nesmie vymýšľať, alebo znásilňovať text podľa svojich predstáv.
Vy ste už také pokušenie mali? Pridať niečo navyše?
Áno, to pokušenie občas príde. Hlavne, ak je text náročný a treba si k nemu mnoho vecí vyhľadať. Vtedy je vždy dobré dať si pauzu, vrátiť sa k danej časti neskôr. Prekladateľ sa tak vyhne mnohým hlúpym chybám, ktoré by ho neskôr mohli mrzieť.
Tejto profesii sa venujete od vysokej školy. Vnímate na sebe nejaký progres?
Myslím si, že v súčasnosti som opatrnejšia. Keď som začínala, myslela som si, že dokážem všetko, veď existujú slovníky, Google. (smiech) Dnes si všetko viackrát premyslím, snažím sa viac dohľadávať aj viac komunikovať s niekým mimo mojej bubliny. Taktiež stále nasávam nové vedomosti. Prichádzam na to, čo je nespisovné, čo sa dá povedať krajšie a inak.
Takže sa stále zdokonaľujete aj v slovenskom jazyku. Vnímate aj v ňom nejaký výrazný posun?
Určite vnímam istý posun, pretože každou ďalšou preloženou stranou sa moje jazykové aj prekladateľské zručnosti zdokonaľujú. Koniec koncov, hovorí sa, že jazyk je jediný nástroj, ktorý sa pravidelným používaním ostrí. Ten posun možno nie je výrazný či dramatický, pretože už každý študent prekladateľstva by mal mať vynikajúcu jazykovú výbavu, ale ide o postupný proces, trebárs rozširovania slovnej zásoby.
Aký je váš názor na úroveň slovenských prekladov?
Preklady často vznikajú v časovej tiesni, čo sa odráža na kvalite. Dnes viac ako v minulosti nachádzame v knihách počas čítania preklepy či štylisticky nedotiahnuté vety. Niekedy je to dôsledok nedbanlivosti prekladateľa/redaktora, inokedy tesných „deadlinov“. Faktom však je, že celý proces produkcie kníh sa urýchlil a zautomatizoval, čo negatívne ovplyvňuje ich kvalitu.
Dokážu tú nedbanlivosť slovenskí čitatelia postrehnúť?
Sledujem niektoré čitateľské skupiny aj na sociálnych sieťach a musím povedať, že niektorí ľudia sú naozaj podkutí čitatelia a dokážu všeličo dešifrovať. Vedú rôzne debaty o tom-ktorom prekladateľovi a jeho preklade. Niekedy to môže byť aj hanba, ak si prekladateľ nedá námahu a napíše nejakú hlúposť, ktorá v kontexte nedáva zmysel. Ak však ide o drobné zanedbateľné chyby, neprekáža mi to. Sme omylní, do istej miery by sme teda tie chyby mali aj tolerovať.
Preklad kníh sa stále nevníma ako plnohodnotná profesia, ale skôr ako hobby, zábavka, ktorú človek robí popri hlavnej práci.
Máte medzi kolegami niekoho, koho prácu obdivujete?
Ako svoj prekladateľský vzor by som uviedla svoju bývalú pedagogičku z FiF UK, pani docentku Evu Palkovičovú, skúsenú prekladateľku zo španielčiny, ktorej láska ku knihám a prekladu bola počas seminárov na fakulte nákazlivá. Jej prekladateľskú prácu obdivujem a často si na ňu a jej dôkladný a poctivý prístup pri prekladaní spomeniem.
Teraz možno trochu citlivejšia otázka. Dá sa prekladaním na Slovensku reálne uživiť?
To závisí od toho, aké preklady máme na mysli. Tými knižnými sa práve uživiť nedá, hoci sa o to niektorí pokúšajú. Prekladatelia väčšinou pracujú ako živnostníci a vieme, ako je to s odvodovým zaťažením v našej krajine. Komerčným prekladom sa teda človek často nevyhne. Platí však, že všetko závisí aj od skúseností a oblasti, v ktorej sa prekladateľ realizuje.
Prečo sa nedá knižným prekladom na Slovensku uživiť? V čom je pes zakopaný?
Ťažko povedať, je to systémová vec. Do hry vstupujú viaceré faktory: náklady vydavateľstiev, akási nezmyselná „množstevná zľava“ (keďže knihy majú veľa strán), nevedomosť a neschopnosť literárnych prekladateľov zomknúť sa a trvať na svojich požiadavkách. Preklad kníh sa stále nevníma ako plnohodnotná profesia, ale skôr ako hobby, zábavka, ktorú človek robí popri hlavnej práci. Aj v zahraničí je literárny preklad horšie finančne ohodnotený, hoci sa domnievam, že tá priepasť nie je až taká veľká.
Som preto veľmi rada, že prekladateľky z občianskeho združenia DoSlov začali robiť v tejto oblasti na Slovensku osvetu. Okrem iného sa snažia ľudí a vydavateľstvá presviedčať, aby okrem mena autora konkrétnej knihy vždy uviedli aj meno jej prekladateľa: na internetových stránkach, v písomných recenziách alebo dokonca na obálkach kníh. Takto sa usilujú našu profesiu trochu viac zviditeľniť. Aby začalo platiť pravidlo autor – prekladateľ. Prekladateľ je totiž tiež autorom knihy, musí ju prerozprávať. Zaslúži si, aby bolo uverejnené aj jeho meno.
Poďme k spomínanej knihe Ako byť slobodný. Čo vás pri jej preklade a čítaní najviac oslovilo?
Kniha od španielskeho psychológa Iñakiho Guerrera Ostolazu je písaná jednoducho
a zrozumiteľne a má potenciál pomôcť čitateľovi zdokonaliť sa v rôznych oblastiach života za pomerne krátky čas. Je to praktický sprievodca v pravom slova zmysle. Stačí sa začítať a následne zamyslieť nad uplatnením zásad vo vlastnom živote. Knihu nestačí len letmo prečítať, treba ju aj aplikovať, inak sa žiaden zázrak konať nebude.
Naznačili ste, že obľubujete tento typ literatúry. Prečo?
Mám rada knihy, pri ktorých sa môžem zamýšľať, filozofovať a píliť tým uši ostatným. (smiech) Jednoducho niečo, čo prinesie čitateľovi trochu hĺbky. Priznám sa, že kniha Ako byť slobodný v určitých oblastiach pomohla aj mne.
Nikdy nezaškodí pripomenúť si, že šťastie nám neprinášajú peniaze a pôžitky, ale kvalitné vzťahy; že zdravá sebaúcta je kľúčom k zdravým vzťahom; že šťastie a utrpenie idú dokopy – človek môže byť šťastný aj v utrpení a človek, ktorý netrpí, môže byť tiež nešťastný; že na vlastných škodlivých návykoch a zvládaní hnevu, úzkosti a strachu treba pracovať; že depresia je chorobou dneška a psychickému zdraviu treba venovať väčšiu pozornosť a učiť deti odmalička pomenovávať svoje emócie a pracovať s nimi; že sa treba učiť správne komunikovať a v rámci komunikácie s ľuďmi nepoužívať zraňujúci jazyk atď.
A ak by ste mali myšlienku knihy zhrnúť do niekoľkých viet?
Autor knihy tvrdí, že v hĺbke srdca každého človeka existuje túžba po dobre a láske. Občas sa v dôsledku rôznych vecí od nich vzdialime, no láska a pomoc iným je najlepšou terapeutickou metódou na vyriešenie našich komplexov a oslobodenie sa. Treba sa učiť umeniu milovať: milovať všetkých, milovať ako prvý, lebo láska je nákazlivá. V milovanom človeku spontánne vzniká láska voči tomu, kto ho miluje. To znamená, že ak ma má niekto rád, pravdepodobne budem mať rád/rada aj ja jeho.
Onedlho má vyjsť aj druhá časť knihy, na ktorej ste tiež spolupracovali. V čom sa líši od tej prvej?
Na rozdiel od prvej časti, ktorá bola skôr všeobecná a zaoberala sa množstvom tém, sa druhá časť knihy (z pôvodného názvu Dos o más) týka len jednej špecifickej oblasti nášho života. Ide o medziľudské vzťahy a ich vplyv na šťastie človeka. Sloboda v podobe individualizmu a hedonizmu je blud, človek sa realizuje a získava pocit naplnenia vo vzťahoch. Autor ukazuje, čo všetko vstupuje do hry v rámci vzťahov medzi ľuďmi a učí nás, že ak chceme milovať iných, musíme najprv milovať sami seba.
Treba si tiež uvedomiť, že konflikty vo vzťahoch (ako tvrdí aj pápež František) sú nevyhnutné a vďaka nim naše vzťahy dozrievajú.
Prečo by ste čitateľom odporučili práve tieto knihy?
Je to psychológia pre laickú verejnosť v kocke. Odporúčam ju najmä čitateľom, ktorí z tejto oblasti ešte veľa nečítali, ale téma sebapoznania a sebarozvoja ich zaujíma. Nie je to však prvoplánová motivačná literatúra – autor je psychológ a psychoterapeut, vychádza z rôznych štúdií a hlavne zo svojej klinickej praxe. Tvrdí, že nadobudnutie psychologickej zrelosti je proces, ktorý trvá celý život a človek naň musí vynaložiť určité úsilie.
Dnes je „in“ hovoriť o tom, ako dosiahnuť a udržať si fyzické zdravie, no psychické zdravie je už akosi v úzadí. A pritom sa navzájom ovplyvňujú, veď všetci dobre vieme, aké časté sú dnes psychosomatické ochorenia.
Verím tomu, že tieto dve knihy z vydavateľstva Nové mesto môžu čitateľa skutočne obohatiť a ovplyvniť ho takým spôsobom, že bude posolstvo lásky, slobody, porozumenia a zdravej sebaúcty šíriť ďalej do sveta oveľa intenzívnejšie ako predtým.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.