Marek Husovský je známy najmä ako umelecký šperkár a tvorca relikviára bl. Anny Kolesárovej. Málokto však vie o jeho vzťahu k prírode a horám, ktoré ho inšpirujú aj pri tvorbe šperkov. Niekedy zdolával hory, vyliezol na Mont Blanc či Mount Fuji a jeho cieľom boli Himaláje. Teraz je pre neho cieľom cesta v manželstve a štyri deti, ktoré tiež vedie k prírode. S kamarátmi vymyslel akciu „Matýsek”, chatu pre otcov s deťmi bez elektriny, vody a internetu.
Aký vzťah vidíte medzi prírodou a výrobou šperkov?
Najviac inšpirácií pri tvorbe šperkov čerpám práve v prírode. Neviem si ani predstaviť, kde inde by som sa inšpiroval. Keď vidím v prírode nejaké pokrútené drievko, hneď na neho zameriam svoju pozornosť (smiech). Všetky šperky, ktoré mi prejdú rukami, majú prírodný nádych. V prvom rade som však v horách našiel prepojenie s Bohom. Doteraz veľmi rád chodím do hôr aj sám, lebo ten čas môžem venovať Bohu. Ale to hovorím až po rokoch. Ako mladší som stále chcel vystúpiť na nejakú horu. Keď som bol s manželkou na túre, ona sa zastavovala, chcela všetko vidieť a ja som chcel rýchlo vyjsť na kopec. Dôležitý bol pre mňa vrchol. Až teraz vidím, že tým vrcholom je cesta. Vždy som túžil ísť do Himalájí a myslím si, že som bol na to fyzicky aj psychicky pripravený, ale raz sa ma manželka opýtala, či nemôžem počkať, keď deti trochu vyrastú. Dnes som jej za to vďačný. Niekedy by som do toho išiel za každú cenu, možno aj riskoval, ale teraz je pre mňa dôležitejšie byť na tej ceste s manželkou a deťmi. Išiel by som sa len pokochať a užiť si hory.
Vyšli ste na Mont Blanc a Mount Fuji. Čo vás tieto zdolané ciele naučili?
Zdolal som veľa alpských a európskych kopcov a zaujímavé je, že malý kopec v džungli v Suriname mi dal najviac zabrať, lebo som naň nebol pripravený. Tieto kopce ma naučili pokore a čím som starší, tým viac žasnem nad krásou prírody a veľkosťou Boha. Každý má nejaké ciele v živote a na ne sa musíme pripraviť. Osobne sa snažím byť pripravený na nebo a dáva mi to zabrať (úsmev).
K prírode vediete aj vaše deti…
Máme štyri deti, ktoré sú vo veku, keď potrebujú partiu. Snažíme sa ich nenútiť k túram. Keď sú však v partii, vylezú hocičo, preto chodíme viac rodín spolu. Organizujeme púte pre mužov do Medžugoria a v posledných rokoch sme začali chodiť aj s deťmi. Nenásilne im tam ukazujeme nebo na zemi (úsmev). Robíme aj chatu „Matýsek” pre otcov s deťmi. Na chate bez signálu, vody, elektriny, internetu… Deti tam zisťujú, že existuje aj niečo iné ako mobil a internet.
Málokto si uvedomuje, že muži potrebujú tento rozmer stretávania sa a rozhovorov s inými mužmi.
Chata Matýsek. Inšpirovali ste sa filmom S tebou mě baví svět?
Otcovia sme hrávali hru, kto má najmenšieho Matýska. Keď sme začali organizovať túto chatu, tak sme naozaj mali také malé deti ako Matýsek z filmu. Tieto deti už medzitým vyrástli a starajú sa o menšie deti.
Čo je cieľom týchto stretnutí otcov a detí?
Prvotným motívom bolo ísť do prírody. My otcovia sme to potrebovali, deti to potrebovali a aj manželky. Väčšinou muži celý deň pracujú, a keď sa vrátia domov, sú unavení. Manželky sa viac venujú deťom, tak sme ich chceli na niekoľko dní odbremeniť, aby si trochu oddýchli. Urobili sme prvé stretnutie otcov s deťmi, ktoré sme potom začali organizovať pravidelne. Dokonca si ho pýtali naše deti. Robili sme im program, a keď tieto deti vyrástli, samy začali pripravovať program mladším. Určite sa tu prehlbujú vzťahy medzi otcom a deťmi. Keď dieťa niečo chce, položí otcovi len jednu otázku: „Nevieš, kde je mama?“ (smiech) Na tej chate dieťa príde za otcom a položí otázku jemu. A pre nás otcov sú tieto stretnutia istým spôsobom aj duchovnými cvičeniami. To si málokto uvedomuje, že muži potrebujú tento rozmer stretávania sa a rozhovorov s inými mužmi.
Staršie deti teda pripravujú program mladším. Prehlbujú sa aj vzťahy medzi súrodencami?
Určite áno, zažijú spolu niečo iné, neformálne, veľa sa smejú, ale aj kričia na seba. Majú spoločné zážitky, budujú vzťahy so súrodencami aj s kamarátmi. Nespájajú ich témy ako počítačové hry, filmy, ale kto ako dlho vydržal v studenej vode, ako sa báli ísť v noci do kadibúdky, ako otcom prihorel čaj (úsmev).
Chata bez signálu, vody, elektriny, internetu… to je v dnešnej dobe veľmi vzácne…
Spomínam si, keď som bol ja vo veku našich detí. Saleziáni organizovali stanovačky a podobné akcie pre mladých v prírode. Už aj to sa zmenilo. Dnes sa stanovačky organizujú v chatách, kde je všetko. Som rád, že naše deti chcú ísť s nami na takúto chatu bez elektriny a vody. Opäť je to o tom, že keď sú partia, tak sa tešia. Ak ich každý rok vedieme k tomu, že ideme spolu, hráme futbal, motivujeme ich rôznymi aktivitami a hlavne sa im venujeme, tak pôjdu znovu. Keby sme tam prišli a len si sadli, deti si sadnú tiež a nikdy tam už nepôjdu.
So synom ste boli aj na konferencii pre otcov a synov. V čom spočívala?
Zameraná je na to, aby otec so synom trávili čo najviac času spolu. Niektoré aktivity sú spoločné pre všetkých otcov a synov, ale niektoré sú zamerané práve na to budovanie vzťahu len medzi otcom a synom. Môj vzťah so synom sa týmto určite zmenil. Pomohlo nám, že som sa venoval iba jemu. Je aj konferencia pre mamy a dcéry, na ktorú by chcela ísť manželka s dcérou.
Trávite čas so svojimi deťmi aj pri výrobe šperkov?
Pracujem doma, v malej dielničke, ktorú už s úsmevom nazývam ateliér, lebo keď mi ľudia volajú, tak sa pýtajú, či sa môžu prísť pozrieť do môjho ateliéru. Ak by som pracoval mimo nášho domu, možno by ich viac ťahalo prísť za mnou do práce, ale skôr to vnímajú ako moju záľubu, že si vyrábam nejaké prstienky (smiech). Myslím si však, že je veľmi skoro o tom hovoriť, a netlačím ich do toho. To je to najhoršie, čo môžeme robiť, tlačiť deti do niečoho. Musia si nájsť svoju cestu.
Otcovstvo je vzťah. Začína na úrovni vzťahu k pozemskému otcovi, Bohu ako Otcovi, až potom môžem byť ja otcom.
Prežívame Rok sv. Jozefa, vyhlásený pápežom Františkom, ktorý upriamuje pozornosť aj na úlohu otcovstva. Vy ste otcom štyroch detí, ako vnímate otcovstvo?
Začnem synovstvom. Keď si spomínam na svoje detstvo, časy boli iné. Môj otec bol stále niekde rozbehaný, staval domy a potom prišiel domov unavený. Niektoré veci boli vtedy tabu, napríklad hovoriť o vzťahoch, či mám dievča a podobne. Ja sa, naopak, snažím rozprávať s deťmi na rovinu. To, čo mi chýbalo vo vzťahu otec a dieťa, sa teraz snažím odovzdať našim deťom. A veľmi ma teší, keď dieťa ku mne príde samo a s niečím sa mi zverí. Otcovstvo je vzťah. Začína na úrovni vzťahu k pozemskému otcovi, Bohu ako Otcovi, až potom môžem byť ja otcom. Otcovstvu sa učím celý život, určite robím veľa chýb, najťažšie to majú naše prvé deti (smiech). A v tom mi, samozrejme, pomáha aj svätý Jozef. Zvolil som si ho za patróna pri mojej práci, keďže bol remeselníkom, do istej miery teda aj umelcom.
Môže byť sv. Jozef inšpiráciou aj pre mužov a otcov, ktorí žijú v 21. storočí?
Svätý Jozef nebol ideálny, tiež prechádzal krízami, musel zanechať živobytie, utiecť, aby ochránil svoju rodinu, ale bol poslušný, obetavý, a preto sa od neho môžeme toľko naučiť, osobitne v čase krízy, ale aj v každodennom živote. V dnešnom svete liberalizmu a egoizmu sú poslušnosť a obeta veľmi vzácne čnosti, ale nebojím sa, že vymiznú. Naopak, myslím si, že ľudia pochopia, čo je to ozajstná láska, a pôjdu cestou, ktorú si vybral aj svätý Jozef. Osobitne je vzorom pre mužov, aby boli mužmi na správnom mieste, dobrí manželia a otcovia rodín, nebojácni a vo všetkom dôverovali Bohu.
Čím inšpiruje sv. Jozef vás?
Svojou odovzdanosťou, dôverou, poslušnosťou a predovšetkým láskou k svojej rodine.
Chystáte sa zorganizovať nový formát podujatia „otec a syn” aj pre vašich otcov…
Tohto roku sme s kamarátmi plánovali poňať akciu „otec a syn” aj trošku inak. My budeme synovia a vezmeme našich otcov. Dúfam, že nám pripravia program (smiech). Niektorí už majú aj po sedemdesiatke, tak je to momentálne ťažšie organizovať v období korony. Chceli by sme ešte stráviť čas s našimi otcami, kým je to možné. Uvedomujeme si, že ten čas sme ako synovia nemali do takej miery, ako ho dnes vieme ponúknuť našim deťom.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.