Spoločnosť Svet mladých

K závislosti ho priviedla neliečená úzkosť: Pitie mi prinášalo uvoľnenie

Foto: unsplash.com

V detstve bol ako väčšina jeho rovesníkov. Veselý a bezstarostný. Vyrastal v kresťanskom spoločenstve, kde sa neskôr ako dospievajúci tínedžer aktívne angažoval. Potom do jeho života vstúpila úzkosť, ktorú ale včas nerozpoznal. Aby zahnal pretrvávajúce negatívne pocity, začal piť. Neriešený problém sa časom pretavil do závislosti.

 „S alkoholom som začal v pätnástich. Pil som, lebo to robili všetci spolužiaci na strednej, “ hovorí 28 ročný Jakub, dnes programátor v úspešnej IT firme . „Vtedy som netušil, že sa to môže takto zvrtnúť.“

Povedali ste, že ste s alkoholom začali už na strednej. Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že ide  o závislosť?

Bolo to asi pred dvoma rokmi. Nespomínam si na konkrétnu situáciu. Išlo to postupne. Pil som veľa, skoro každý deň. Cítil som sa veľmi zle. Nemal som radosť z ničoho, zanedbával som povinnosti. Čoraz častejšie som si vyberal dovolenky v práci. V istom momente som si to v hlave zrátal a zistil som, že je už toho priveľa, že to nedávam. Dostal som sa na svoje emocionálne dno.

To je celkom dlhá doba, kým ste na to prišli…

Áno. Trvá pomerne dlho, kým závislosť vznikne a kým si človek niečo také prizná. Ja som sa navyše vo svojom okolí  stretával s dvoma prístupmi. Jedna skupina ľudí ma vnímala normálne a nevidela v mojom pití žiaden problém. Druhá ma tým, že mám nejaký problém, „bombardovala“ až príliš. Bol som z toho zmätený. Dnes si myslím, že je najlepšie, keď na to človek príde sám. Netreba v tomto až tak počúvať ľudí.

“Považuje sa za normálne opiť sa v piatok na diskotéke, na oslave narodenín. Hovorí sa, že pokiaľ nepiješ sám, je to v poriadku. Nie je to tak.”

Môžem vedieť, aký bol váš limit? Koľko ste toho najviac dokázali vypiť?

Niekedy to bolo aj 15 drinkov za večer.

A vám niekto povedal, že to nie je problém?

Áno, našli sa takí. Takých ľudí máte potom tendenciu počúvať, lebo hovoria, čo chcete počuť. Uveríte, že je všetko v poriadku, že na sebe nič nemusíte meniť.  Takto som to v sebe stále potláčal a hovoril si, že to ešte nejako skúsim. Nejako to ovládnem. Veľmi som sa mýlil. Väčšinou to človek sám nedá.

Ak niekto veľa pije, môže sa to spájať s predstavou, že „zapíja“ nejaký problém? Smútok, zlé vzťahy v rodine, neúspech… Aký bol váš dôvod?

Nemusíte mať vždy nejaký racionálny dôvod. Niekedy to naozaj môže začať len tak. Na nejakej párty, z hrdinstva. Alkohol sa dosť podceňuje. Považuje sa za normálne opiť sa v piatok na diskotéke, na oslave narodenín. Hovorí sa, že pokiaľ nepiješ sám, je to v poriadku. Nie je to tak. Ja som začal piť, lebo pili aj kamoši na strednej.  Potom som v tom pokračoval. Závislým sa nestanete tak, že budete piť týždeň v kuse. U mužov to trvá asi desať rokov, u žien päť, kým prekročia tú bezpečnú týždennú hranicu. Hoci dnes už aj odborníci hovoria, že žiadna bezpečná hranica neexistuje.

Čo to znamená?

Jednoducho, nikdy si nemôžete byť istý, že sa vaše pitie nezvrtne v závislosť. Že si pri ďalšej príležitosti nedáte o jeden, dva, alebo tri poháriky naviac. O pár rokov sa možno zobudíte a zistíte, že si deň bez pohárika neviete predstaviť.

Takže vy ste nepili zo žiadneho vážneho dôvodu?

Zo začiatku nie. Teda, aspoň si na to nepamätám. Dôvod prišiel neskôr. Keď som sa rozhodol riešiť svoj problém s alkoholom, bola mi diagnostikovaná úzkostná porucha OCD (obsedantno kompulzívna porucha). Okrem toho som prežíval smútok, mal som depresiu. Pitie mi prinášalo uvoľnenie. Keď si niekto vypije, väčšinou sa cíti príjemne. Človek s úzkosťami sa cíti stonásobne lepšie. Samozrejme, je to len chvíľkový stav a problém sa potom ešte viac prehĺbi. Vtedy mi to však stálo aj za tú chvíľu.

“Je rozdiel trpieť a neustále žiť v bezdôvodnom smútku, ako napríklad smútiť za stratou blízkeho človeka.”

Kto prvý zaregistroval, že to nie je v poriadku a reálne vám pomohol?

Bola to moja kamarátka zo spoločenstva. Študovala medicínu. Presvedčila ma, aby som vyhľadal odbornú pomoc.

Čo vám povedala?

Že sa nemusím ničoho obávať. Pre lekárov vraj budem len číslo, len ďalší v poradí. Vyznieva to teraz otrasne, mne to však vtedy paradoxne veľmi pomohlo. Keďže ma dovtedy strašila predstava, že by sa o mňa niekto v tejto veci príliš zaujímal.

Povedali ste, že vám diagnostikovali OCD, navyše ste ešte bojovali s depresiou. Ako by ste ju odlíšili od klasickej „depky“?

Takáto úzkosť sa spája s fyziologickými zmenami v mozgu. Mozog je precízne nastavený a ak to v ňom na 100 % nefunguje, človek dlhodobo upadá do negatívnych emócií. Je rozdiel trpieť a neustále žiť v bezdôvodnom smútku, ako napríklad smútiť za stratou blízkeho človeka. V takom prípade väčšinou pochmúrne obdobie po nejakom čase pominie a človek sa opäť cíti dobre.

 Na Slovensku je bežné, že ľudia z rôznych dôvodov neprikladajú veľkú váhu starostlivosti o svoje psychické zdravie. Prečo ste na signály, ktoré vám dávalo vaše telo, nereagovali skôr?

Ja som si svoje stavy nechcel pripustiť. Skôr som hľadal odôvodnenia typu – každý občas býva smutný. Iní ma o tom tiež presviedčali. Pýtali sa, prečo sa ľutujem. Prípadne moje problémy bagatelizovali. Stretol som sa aj s tvrdením, že depresia je hriech. Pokiaľ ide o OCD je to

blank
Foto: unsplash.com

porucha, pri ktorej má človek potrebu vykonávať rôzne zvláštne rituály. Ja som si neustále umýval ruky. Vo všeobecnosti sa za to ľudia hanbia, preto to ani nechcú riešiť.

Hovoríte, že ste sa stretli vo svojom okolí so zľahčovaním. Čo by pomohlo, aby v tom začali byť ľudia uvedomelejší?

O psychických problémoch by sme sa v našej spoločnosti mali rozprávať otvorenejšie. Bohužiaľ, táto téma je u mnohých ľudí ešte stále tabu. V kresťanských spoločenstvách by to tiež chcelo viac kompetentných ľudí, ktorí by hlbšie rozumeli týmto veciam. V opačnom prípade môžu proces liečby niekomu ešte viac oddialiť. Hovoriť by sa malo aj o prevencii v pití alkoholu. Neexistuje totiž žiadne množstvo, ktoré je v pohode, bez toho, aby ste riskovali závislosť. Veľa ľudí vám nepovie, že máte problém s alkoholom, lebo ho majú sami. To sú tí „ponúkači,“ ktorí vám povedia, aby ste neblbli. Ak by si zrátali to vypité množstvo, vyšlo by im, že sú na tom rovnako.

“Človek na psychickom dne potrebuje mať pri sebe niekoho, kto ho prijíma a nesnaží sa ho zmeniť. Blízkosť by mala byť úprimná, nesúdiaca, bezpodmienečná.”

Ako si predstavujete reálnu pomoc pre tých, ktorí majú podobný problém? Povedali ste mi, že vám zo začiatku žiadne rady nepomohli…

Pre mňa určite nebola pomoc, ak mi niekto povedal, aby som so sebou niečo robil, riešil to alebo mal pevnú vôľu. Zvlášť tá pevná vôľa je podľa mňa u závislých ľudí čistý mýtus. Keď má totiž niekto diagnózu, nemá žiadnu vôľu či moc niečo meniť len tak. Bez liekov, alebo nejakých terapií. Osobne si myslím, že človek vždy vie, že má problém a čím skôr si to prizná a začne riešiť, tým lepšie. Veľká pomoc je, ak niekto dokáže už takto rozhodnutému človeku poskytnúť potrebné informácie – kde a na koho sa obrátiť.

Takže kým človek sám nechce, pomoc podľa vás nemá až taký význam?

Keď človek nechce, pomoc, hlavne tá odborná, sa nedá dobre poskytnúť. V takom prípade sa môžete pokúsiť pri tom človeku zostať. Je na psychickom dne a potrebuje mať pri sebe niekoho, kto ho prijíma a nesnaží sa ho hneď zmeniť. Kto mu neprejavuje záujem a pocit priateľstva len, aby ho potom mohol lepšie presvedčiť, nech to rieši. To sa dá ľahko vycítiť. Je to teda blízkosť. Ale úprimná, nesúdiaca, bezpodmienečná.

Vy ste niekoho takého pri sebe mali?

Našťastie áno. Moju priateľku. Hoci to mala so mnou ťažké, vydržala to. Pre mňa to bola veľká motivácia, lebo som vedel, že ma naozaj ľúbi.

Ako sa máte dnes?

Normálne. Beriem antidepresíva, ktoré mi pomáhajú udržiavať hladinu serotonínu v mozgu. Svet sa mi už nezdá taký ponurý. Skôr by som povedal, že je viac presvetlený. Ale nemyslite si, nie je to žiaden pocit, ako na obláčiku. (smiech) Jednoducho je môj život emocionálne vyrovnanejší. Aj obdobie pandémie zvládam bez nejakých ťažkostí.

 Čiže aj problém so závislosťou ustúpil?

 Áno.

Premýšľate niekedy nad tým, že by sa to mohlo opäť vrátiť?

Ani nie. Mám pocit, že to mám nateraz vyriešené. Hoci si uvedomujem, že pocit je jedna vec a reálne to tak nemusí zostať. Povedať, že sa to na 100% nestane, by bola hlúposť. Treba rátať s touto možnosťou. Aj lekári hovoria, že recidíva je súčasťou boja. Netreba byť však z toho zúfalý.

Čo vás táto skúsenosť naučila?

Pre mňa to bola a stále je výborná škola pokory. Keď si človek uvedomí koľko vecí nezvláda, ako je závislý na pomoci. Naučil som sa, že netreba veci odkladať. Zmenil som aj prístup k ľudom, ktorí majú podobný problém. Nepáči sa mi, keď počujem niekoho o druhom hovoriť : „To je ožran, môže si za to sám.“ Z časti to môže byť pravda, ale človek v takom stave hlavne potrebuje pomoc. Na to by sme mali byť vždy citliví.

 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Mária Kostyálová

Výber NM: Zelenskyj sa rozprával s pápežom. Chcel by, aby sa František stal prostredníkom pri rokovaní

Michal Lukáč

Výber NM: Je to morálna autorita, povedal premiér Heger po stretnutí s pápežom

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies