Zdá sa, že pandemická situácia sa začína zlepšovať a tvrdý lockdown ustupuje. O tom, aké zmeny pandémia priniesla do rodín, o živote v domácej cirkvi, o strachu, lenivosti aj adaptovaní detí do školského prostredia sme sa rozprávali s manželmi Libušou Babinčákovou, školskou psychologičkou, a Petrom Babinčákom, psychológom a vysokoškolským pedagógom.
Obaja ste psychológovia, manželia a rodičia, ako podľa vás ovplyvnila pandemická situácia rodiny?
Peter: O tom sa dá hovoriť veľmi všeobecne, ale aj veľmi konkrétne. Najmä v médiách sa vo všeobecnosti o korone hovorí s dôrazom na negatíva, ale máme indície aj o pozitívnych vplyvoch, napríklad paradoxné zistenia znížených hodnôt depresie počas korony. Ak by sme hovorili o rodinách, ktoré neboli zasiahnuté pandemickou situáciou bezprostredne, nemajú skúsenosť karantény, ťažkého priebehu covidu či smrti vo svojom okolí alebo rodine, neprišli o prácu a pod., môžu nastavené pandemické opatrenia znamenať to, že sa život v rodine stal menej hektickým. Menej povinností a vecí, do ktorých by sa v normálnej situácii členovia rodiny púšťali, znamená aj viac spoločného času a pokoja. Tieto skutočnosti môžu v určitej miere kompenzovať ostatné negatívne dopady, ktoré so sebou nesie život s obmedzeniami.
Na druhej strane v rodinách, ktoré zažívali nejakú vnútornú krízu alebo majú traumatickú skúsenosť spojenú s pandémiou, môžu byť dopady veľmi nepríjemné a dokonca aj ohrozujúce. Moja osobná hypotéza, ale zatiaľ len veľmi málo podporená serióznym skúmaním, je taká, že pandémia je katalyzátorom procesov, ktoré v rodine prebiehajú. Vo funkčnej rodine, ktorá disponuje zdrojmi na zvládanie kríz, môžu byť dopady pozitívne, v dysfunkčných rodinách alebo v rodinách, ktoré zažívajú krízu, môže pandémia tieto problémy zosilniť a rodine veľmi uškodiť.
Libuša: Čo sa týka našej rodiny, počas pandémie sme si začali viac vážiť život vonku, pohyb v prírode, paradoxne sme nikdy nechodili toľko do prírody ako teraz. A u nás sa znížil konzum – prestali sme nakupovať, lebo nebolo veľmi kde, nakupovali sme iba viac potravín (úsmev).
Spomenuli ste, že sa dá hovoriť o koronakríze v rodine aj veľmi konkrétne…
Peter: To „konkrétne” sa týka práve našej rodiny, ako už naznačila Libuška. Môžeme hovoriť o osobnej skúsenosti. V našej rodine vidím, že deti zleniveli. Keď sa obmedzí mobilita, človek prirodzene zlenivie.
Libuša: Deti si už zvykli na systém fungovania doma. Už sa im nechce ísť do školy, nabehli na nejaký systém a meniť to celé je pre nich veľmi náročné. Ako školská psychologička práve riešim, ako pripraviť deti a žiakov na to, že znovu pôjdu do školy. Po polroku dištančnej výučby sa budú musieť ráno prezliecť z pyžama, naraňajkovať a stihnúť prísť do školy. Sú rôzne príručky, ako vrátiť deti do škôl, hovorí o tom aj ministerstvo školstva. Nie je to jednoduchý proces, pretože nejde o návrat do školy po prázdninách.
Je nejaký plán ako adaptovať deti naspäť do škôl?
Libuša: Riešia to v podstate všetky základné školy na Slovensku. Naša základná škola sa na to pozrela tak, že učenie ide teraz bokom. Dôležité je najprv to, aby sa deti adaptovali naspäť na školské prostredie, aby sa znovu naučili, ako v ňom fungovať. Chystáme sa robiť triednické hodiny, vyučovanie zážitkovou formou, blokovú výučbu s dvomi učiteľmi, aby sme mohli žiakov viac sledovať, vnímať ich reakcie a ak je niečo zlé, aby sme to vedeli odchytiť hneď v zárodku a riešiť. Nejako sa na to chystáme, ale ako to bude reálne, keď deti prídu do školy, to zatiaľ nikto nevie, pretože sme v situácii, v ktorej nikto ešte nebol. Deti nikdy nemali „prázdniny” pol roka.
Vytvoriť nejaký univerzálny recept, ako na to, sa asi nedá. Napriek tomu si myslím, že ak deti budú nútené ísť naspäť do školy, opäť si zvyknú. Preto kladieme dôraz na ten prechod do školy, aby z totálnej izolácie boli deti znovu schopné socializácie a spolupráce s inými deťmi a nabehli na nejaký rytmus. Myslím si, že to nie je také dramatické, ako to niekedy prezentujeme, že tieto deti sú stratená generácia. Ak sa rodičia venujú deťom, snažia sa im vytvoriť kontakt, hoci len cez technológie, nemusí to byť také dramatické. Aj v rodinách, kde je len jedno dieťa. Technológie nám pomáhajú, hoci na ne nadávame, ale deti sa aspoň takto môžu rozprávať s rovesníkmi.
Internetový svet, ktorý spočiatku vyzeral veľmi lákavo, prestáva byť zaujímavý, lebo s ním deti majú dlhodobú skúsenosť.
Nebude teraz problém odtrhnúť deti od technológií a sociálnych sietí?
Peter: Všimol som si jednu zaujímavú vec. Deti si aj pri fyzickej izolovanosti našli kontakty cez sociálne siete. Sú prispôsobivé a dokážu si nájsť spôsob, ako v tomto svete fungovať. Ale výzvou pre toto obdobie je vrátiť sa zase ku kontaktom „tvárou v tvár”. Komunikácia cez internet je predsa len trochu odlišná. Komunikujeme vzdialene, môžeme si vypnúť kamery a „nebyť tam”. Výzvou je teraz naučiť sa byť spolu. V tejto situácii sú viacerí už presýtení technológiami. Ako dospelí odolávame mnohým webinárom, lebo už je toho na internete veľa. Podobne to vidíme aj na deťoch, že ony už chcú iný kontakt. Internetový svet, ktorý spočiatku vyzeral veľmi lákavo, prestáva byť zaujímavý, lebo s ním deti majú dlhodobú skúsenosť. Myslím si, že pre deti bude veľmi príjemné znovu sa začať stretávať so spolužiakmi tvárou v tvár.
Technológie nám v súčasnosti zabezpečujú naozaj všetko, dokonca môžeme byť vďaka nim aj súčasťou slávenia bohoslužieb. Napriek tomu si ľudia museli nájsť svoje spôsoby duchovného prežívania. Ako sa zmenil život viery a modlitby vo vašej rodine?
Libuša: Modlitba sa stala prirodzenou súčasťou nášho života. Ako rodina sme sa začali každý večer modliť ruženec a dostávali sme na diaľku požehnanie od jedného kamaráta františkána. On sám sa každý večer modlil ruženec a potom nás vždy o pol deviatej večer požehnával so sviatosťou na diaľku. Toto sme dodržiavali až otrocky (smiech), lebo sme vedeli, že v tom čase dostávame požehnanie nielen my, ale aj mnohé iné rodiny na celom Slovensku. Deti sa začali viac modliť za iných. Stále nám niekto písal s prosbou o modlitbu a my sme sa modlili za tých, ktorí to mali ťažké. A to je dobré, lebo deti už odmalička vidia, že sa treba modliť aj za druhých.
Peter: Vytvoril sa priestor pre pravidelnú dennú modlitbu. Aj od iných rodín vieme, že vďaka času naviac si dokázali nájsť priestor na pravidelnosť v duchovnom živote. Spomeniem však aj negatívnu stránku, lebo pre rodinu táto situácia znamená aj menej času na individuálnu vnútornú modlitbu. Človek je výrazne ovplyvnený domácim prostredím a niekedy potrebuje z tohto prostredia vyjsť. Na jednej strane je duchovný život, ktorý sa žije doma v rodine a modlitbe, ale na druhej strane človek musí vyjsť z domu, aby si uvedomil, že ide do sakrálneho priestoru. To vychádzanie je veľmi dôležité. Vyjsť z každodennej reality a uvedomiť si, kde je centrum nášho života. A to sa dlhodobo nedá doma pri televízii.
Za niekoľko mesiacov sme si už mohli zvyknúť aj na tento modlitbový systém. Ako znovu vyjsť von zo svojho domáceho prostredia modlitby do sakrálneho?
Peter: Keď je človek dlho vystavený tomu, že je doma, túžba sa môže strácať, lebo zvyk ju prevalcuje. Človek si zvykne na svoj komfort. Toto vnímam ako riziko dlhodobého izolovania sa. Vidíme, aký to má vplyv v našej rodine. Bude nás to stáť trochu viac úsilia, lebo tiež sme si zvykli na nejaký komfort. Na druhej strane je dobré, ak človek vynaloží trochu úsilia. Neviem, čo by sa dialo, keby lockdown trval viac rokov, či by sme naozaj nezleniveli. Určitá lenivosť tam je, lebo zvyk je opakovanie nejakého spôsobu života, ktorý žijeme. Ak nabehneme na nejaký režim, vyžaduje si aj námahu zmeniť ho. Ale o tom je túžba. A zároveň aj test mojich motívov, či chodím do kostola len zo zvyku alebo naozaj chcem.
Jeden postkoronový symptóm, ktorý by mohol byť v Cirkvi prítomný, je ten, že by sme mali byť poznačení veľkou radosťou, keď nám povolia ísť do chrámu.
Pandemická situácia sa zlepšuje. Najprv bola povolená individuálna pastorácia a v týchto dňoch je už možné aj slávenie bohoslužieb za účasti veriacich. Avšak mnohí tieto možnosti ešte nevyužívajú. Nepramení to zo strachu z nákazy?
Peter: Strach je legitímna vec. Prežívanie strachu ako takého je úplne prirodzené, lebo nás to chráni. Teda to, že sa človek bojí, je v poriadku, ale nebude v poriadku, ak sa človek bude báť aj vtedy, keď bude situácia relatívne bezpečná, keď budeme zaočkovaní a budú sa dodržiavať opatrenia. Jedna vec je teda strach, ktorý je reálny a človek ho prežíva, keď je v ohrození. Ale ak idem do prostredia, o ktorom viem, že je relatívne bezpečné, tam už je dobré si pomenovať, aký to je strach, čoho sa bojím.
Súčasná doba sa naplnila rôznymi strachmi. My sa často nebojíme o seba, ale o to, aby sme nenakazili blízkych ľudí. To je strach spojený so zodpovednosťou. Môže sa stať, že ak sa tých strachov nakumuluje veľa, sme opatrnejší. Toto je podľa mňa situácia, ktorá si vyžaduje čas. Vidíme to napríklad na deťoch, že ak sa niečoho boja a my tú situáciu s nimi opakovane zvládame, postupne deti pôjdu samé. Túto metaforu môžeme použiť aj pri strachu z nakazenia sa v kostole. Ak tam pôjdem niekoľkokrát a zistím, že je to bezpečné prostredie a že to je to, čo potrebujem, tak pôjdem znovu a strach postupne zmizne.
Ovplyvní táto skúška viery aj život v Cirkvi?
Peter: Ťažko povedať. Nevieme a povedal by som, že vďaka Bohu, že to nevieme. Keby sme sa na to pozerali len psychologicky na základe nejakých rovníc, akoby sme Boha ani nezakomponovali. V prípade duchovného života a života Cirkvi s ním treba trošku rátať (úsmev). Podľa mňa nemá zmysel špekulovať nad tým, čo sa udeje s Cirkvou a ako dopadne, lebo Boh sa bude o svoju Cirkev starať aj po korone. Skôr by som pozmenil otázku a pýtal by som sa, čo si z tohto života v čase korony môžeme vziať?
Jeden postkoronový symptóm, ktorý by mohol byť v Cirkvi prítomný, je ten, že by sme mali byť poznačení veľkou radosťou, keď nám povolia ísť do chrámu. Druhý poviem skôr za Cirkev. Naši duchovní pastieri boli v tomto čase nútení rozmýšľať inak, vymýšľať nové spôsoby a hľadať cestu k svojim veriacim. Predtým ľudia prichádzali do kostola a teraz nastal akoby opačný smer, že kňazi sa snažili prostredníctvom internetu „ísť do domácností”. Ak tento smer vychádzania k ľuďom zostane zachovaný, Cirkev má možnosť osvojiť si nový nástroj, ako sa kňaz môže starať o svojich veriacich, teda nielen čakať, či ľudia prídu do kostola, ale prísť za nimi s duchovnou ponukou. Pozývať ľudí naspäť do spoločenstva Cirkvi. Doslova otvoriť dokorán brány kostolov pre veriacich.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.