Ostatný ekumenický stĺpček s názvom Je viditeľná jednota kresťanov utópia? vyvolal reakciu jedného čitateľa: Je to hutné zhrnutie. No moje pocity, pokiaľ sa týka ekumény, sú skeptické. Dokiaľ budú kresťania doktrinálne rozdrobení, … každý si bude húsť svoje a dokazovať, že má pravdu. Nepomôžu ani selanky biskupov, ani kongresy. Podľa mňa je za všetkým ľudské ego. Majster Eckhart hovorí: “… potlačte vlastné ego a do toho uvoľneného miesta vstúpi Boh. A ten, Ego najväčšie, bude konať cez človeka len to najlepšie… “
Pán Ježiš založil svoju Cirkev pre ľudí všetkých čias a kultúr. Dobre poznal človeka a napriek tomu odovzdal svoje božské posolstvo evanjelia nedokonalým a egoistickým ľuďom. Daroval Cirkvi svojho Ducha s prísľubom: “… on vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril” (Jn 14, 26). Už prvotná cirkev mala bohaté skúsenosti s odlišnými výkladmi Ježišovho učenia a osobnosti, s ľuďmi, ktorí sa snažili o “svoje učenie”. Apoštol Peter zdôrazňuje potrebu jednomyseľnosti a zodpovednosti za výklad Božieho slova: “… uvedomte si, že ani jedno proroctvo Písma nepripúšťa ľubovoľný výklad. Lebo nikdy z vôle človeka nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili svätí Boží ľudia” (2 Pt 1, 20-21). Apoštol Pavol zasa kladie dôraz na spoločný cieľ chariziem, Bohom darovaných jednotlivcom, na spoločný osoh veriacich: Každému je však daný prejav Ducha na spoločný úžitok… v Cirkvi Boh ustanovuje do služby spoločenstvu (por. 1 Kor 12, 7.28). Túto úlohu rozlišovať Božie dary, charizmy si Cirkev plní dodnes.
Ale ekumenizmus je o vážnom hľadaní spoločných bodov vo vyznávaní viery podľa Svätého písma, o hľadaní foriem spolupráce na budovaní Božieho kráľovstva, o svedectve o Ježišovi až po mučeníctvo.
V dvetisícročnej histórii bolo prejavov Božej múdrosti aj prejavov ega jednotlivcov neúrekom! Stačí si pozrieť ROZMER, časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu – je to ako galéria zaujímavých až bizarných pohľadov na Božie veci a na samotného Ježiša. Od mesiánskych ambícií reverenda Moona až po predstavu jednej našej súčasníčky v Českej republike, ktorá sa považuje za inkarnáciu Ježiša. A stúpenci sa vždy nájdu… Ale ekumenizmus je o vážnom hľadaní spoločných bodov vo vyznávaní viery podľa Svätého písma, o hľadaní foriem spolupráce na budovaní Božieho kráľovstva, o svedectve o Ježišovi až po mučeníctvo. Takýto ekumenizmus sa vyznačuje pokorou, schopnosťou načúvať Duchu Svätému a ľuďom iných názorov a dialógom života. Fascinuje ma príklad Chiary Lubichovej, ktorá so svojimi spoločníčkami v čase Druhej svetovej vojny prežila mocné oslovenie k radikálnemu životu podľa evanjelia v službe jednote v Cirkvi a k bratstvu medzi ľuďmi. Ich biskup v Tridente videl v tomto radikálnom spôsobe života “Boží prst”. Keď sa však malo vedenie univerzálnej Cirkvi vyjadriť a schváliť toto nové prežívanie svätosti, Chiara bola pripravená v láske k Cirkvi všetko stratiť, všetky svoje poznámky zničiť a očakávala rozhodnutie Cirkvi… To po nejakom čase prišlo. Bohu vďaka! Skúška pokory priniesla mohutné plody v podobe rozšírenia ekumenického Hnutia fokoláre do 182 krajín sveta, na všetky kontinenty.
Iný príklad: náš priateľ Milan Jurčo, veľká osobnosť Cirkvi bratskej v Bratislave, žil radikálne evanjelium v čase komunizmu aj voči “eštebákom” a rôznym “cirkevným tajomníkom”. Aj im chcel prejavovať lásku a zvestovať Pána Ježiša. Jeho spolubratia to však videli inak a brat Milan niesol tento rozpor veľmi bolestne. Vyjadril krásne svedectvo: “Chápem, prečo nám Pán Ježiš iba v jednom prípade hovoril ‘učte sa odo mňa‘. Čo sa máme od neho učiť? ‘Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom…‘ (Mt 11, 29).” Toto slovo veľmi posilnilo nášho brata Milana a so slzami v očiach vyznával, že chce ísť touto cestou.
Jednota nepríde ako náhly zázrak na záver nejakého nášho úsilia. Jednota vzniká na ceste.
Služba Bohu v jeho Cirkvi je vždy o hľadaní jednoty s bratmi a sestrami. Služba Bohu znamená i náročné politické a kultúrne kontexty, aby sme si mohli overovať našu pokoru a poslušnosť Bohu a jeho Cirkvi, a nie poslušnosť nášmu egu. Ak pribúdajú problémy a napätia v spoločnosti, vidíme aj svedectvá ich riešenia u veriacich. Napríklad Spoločné vyhlásenie kresťanov a židov, prinášajúce zmierenie a nádej (19. decembra 2020). Iný príklad – Ekumenická rada cirkví v SR a Ekumenické spoločenstvo v Košiciach si všímajú rozšírený negativizmus v médiách. Preto začali hľadať pomoc spoločnosti šírením dobrých správ, ktoré by podporili bratstvo, radosť a nádej.
Dokument o ľudskom bratstve podpísaný v Abú Zabí medzi pápežom Františkom a moslimským imámom z egyptskej univerzity Al Azhar z februára 2019 v hrozných pomeroch terorizmu a v prostredí krutých lokálnych vojen je znamením nádeje a prejavom pokory.[1]
Narastajúce problémy súčasného sveta – deštruktívne ideológie, obrovský nárast chudoby, zmena klímy a svetová pandémia s ekonomickou krízou, sú silnou výzvou pre kresťanov všetkých vyznaní aj pre ostatných ľudí dobrej vôle, aby čelili nebezpečenstvám spoločnými silami. Preto sa pápež František vyjadril k ekumenizmu o. i. i týmito slovami: “Jednota nepríde ako náhly zázrak na záver nejakého nášho úsilia. Jednota vzniká na ceste. Duch Svätý ju uskutoční v spoločnom kráčaní…” Ideme v tomto peletóne spolu so všetkými kresťanmi. Je to pre nás veľká česť a škola oddanej lásky k Ježišovi a jeho Cirkvi.
Ing. Terézia Lenczová, v konzultácii s ThDr. Antonom Konečným
[1]V roku 2021 Organizácia OSN vyhlásila 4. február za Medzinárodný deň ľudského bratstva.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.