„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“ (Jn 10, 11)
Pohľad do biblickej kultúry s typickým pomalým plynutím času v prostredí kočovného a pastierskeho života pôsobí popri našich dnešných požiadavkách na efektívnosť a konkurencieschopnosť dosť vzdialene. No aj my cítime občas potrebu zastaviť sa, mať miesto na oddych, stretnúť sa s niekým, kto nás prijme takých, akí sme.
Ježiš sa predstavuje ako ten, kto je viac než ktokoľvek iný pripravený prijať nás, ponúknuť úľavu, dokonca dať život za každého z nás.
V dlhom úryvku z Jánovho evanjelia, z ktorého pochádza aj toto slovo života, nás uisťuje, že on je Božou prítomnosťou v príbehu každého človeka, tak ako to bolo sľúbené Izraelu ústami prorokov[1].
Ježiš je pastier, vodca, ktorý pozná a miluje svoje ovce, čiže svoj unavený a neraz rozrušený ľud. Nie je cudzincom, ktorý si nevšíma potreby stáda, ani zlodejom, čo prichádza kradnúť, ani zbojník, čo pozabíja a vyplaší, a ani nádenník, čo koná len vo vlastnom záujme.
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“
Stádom, ktoré Ježiš považoval za svoje, sú bezpochyby jeho učeníci a všetci tí, čo už prijali dar krstu, avšak nielen oni. On pozná každé ľudské stvorenie, volá ho po mene a s láskou sa mu venuje.
On je pravý pastier, ktorý nás nielen vedie k životu, nielen že nás ide hľadať zakaždým, keď sa stratíme[2], ale dal už svoj život, aby plnil Otcovu vôľu, ktorá spočíva v dosiahnutí plného osobného spoločenstva s ním a v obnovení bratstva medzi nami, ktoré smrteľne poranil hriech.
Každý z nás sa môže snažiť rozpoznať Boží hlas; zachytiť jeho slovo určené len mne samému a s dôverou ho nasledovať. Predovšetkým si môžeme byť istí, že sme milovaní, pochopení a že nám bez akýchkoľvek podmienok odpúšťa ten, ktorý nás ubezpečuje:
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“
Keď aspoň trošku vo svojom živote zakúsime túto tichú, no mocnú prítomnosť, v srdci sa nám rozhorí túžba podeliť sa o ňu a zlepšovať našu schopnosť prijímať druhých a postarať sa o nich. Podľa Ježišovho príkladu sa môžeme snažiť lepšie poznať členov našej rodiny, kolegu v práci alebo suseda, aby sme sa mohli nechať obťažovať potrebami tých, čo sú okolo nás.
Môžeme rozvíjať fantáziu lásky, zaangažovať druhých a tiež sa nechať zaangažovať. Svojou troškou môžeme prispieť k budovaniu bratských a otvorených spoločenstiev, ktoré budú schopné s trpezlivosťou a odvahou sprevádzať mnohých iných na ich ceste.
Keď Chiara Lubichová meditovala tento istý výrok z evanjelia, napísala: „Ježiš o sebe otvorene hovorí: ,Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov‘“ (Jn 15, 13). A on svoju ponuku žil do najkrajnejších dôsledkov. Jeho láska je obetavá, so skutočnou pripravenosťou ponúknuť, darovať vlastný život. (…) Aj od nás Boh požaduje (…) skutky lásky, ktoré by mali mať (aspoň v úmysle alebo pri rozhodnutí) mieru jeho lásky. (…) Len takáto láska je láskou kresťanskou: nie hocijakou láskou, nielen patina, akýsi nános lásky, ale láska taká veľká, že dáva do hry život. (…) Keď budeme takto robiť, dôjde ku skokovej zmene v úrovni nášho kresťanského života. A uvidíme, ako sa budú okolo Ježiša zhromažďovať, priťahovaní jeho hlasom, ľudia z celého sveta.“[3]
Letizia Magriová
[1] Porov.: Ez 34, 24-31.
[2] Porov.: Lk 15, 3-7; Mt 18, 12-14.
[3] Chiara Lubichová, Slovo života, apríl 1997, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 576-577.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.