Kňaz youtuber: Keď sa zavrie jedna brána, treba hľadať novú

Kvôli pandemickým opatreniam a zavretým kostolom hľadal možnosti, ako nestratiť kontakt s ľuďmi. Farár v Devínskej Novej Vsi a cirkevný sudca Andrej Kalamen rozbehol preto na YouTube kanál FARA TAXI. 

„Nielen rodičia melú z posledného, ale aj tie deti majú toho už dosť… toto by som ja nedal,“ hovorí na margo situácie rodín počas pandémie. Rozhodol sa preto pomôcť rodinám a každý týždeň zverejňuje videokatechézy pre deti. 

Andrej Kalamen vo svojej farnosti nerozhoduje sám. Dal dôveru ľuďom, ktorí sa začali angažovať okolo kostola, a farské spoločenstvo neriadi autoritatívne. „Mnohí kňazi majú niekedy v popredí formality a úradné veci pred vzťahmi a dôverou… Ja mám takú zásadu, že ak očakávam, že ľudia majú dôverovať mne, tak potrebujú pocítiť, že aj ja im dôverujem.“

Rozprávali sme o kreatívnych pozitívnych riešeniach v čase pandémie, o tom, ako oživiť farské spoločenstvo, ale aj o tom, ako sa motivovať k životu pre druhých v tomto depresívnom čase. 

Žijeme v období, keď svoju vieru riešime zavretí doma. Ovplyvnilo to aj vaše poslanie kňaza, sväté omše slúžite väčšinou pre seba, farské spoločenstvá sú utlmené. Nemáte z toho depresívne pocity?

Možno na začiatku som to tak neprežíval, ale keď prišla druhá vlna na jeseň, tak som pri jednej svätej omši online porozprával, ako ma premkol hrozný pocit. V jednej chvíli som si povedal: keď nemôžem byť s ľuďmi, tak je to zbytočné a pôjdem asi robiť taxikára, tam budem aspoň medzi ľuďmi. 

Teda aj pre nás to je náročné a určite prídu úvahy, o čom je kňazstvo, čo je jeho podstata.

V jednej chvíli som si povedal: keď nemôžem byť s ľuďmi, tak je to zbytočné a pôjdem asi robiť taxikára.

Jeho súčasťou je aj služba ľuďom, ale na prvom mieste je naše povolanie. A povolanie hľadá možnosti – keď sa to nedá takto, možno sa to dá inak. Teda ak je snaha, nájde sa spôsob, ako svoje povolanie realizovať. 

Vy ste aj typovo extrovert, čiže izolácia od ľudí bola zrejme aj preto náročnejšia?

Neviem, či som až taký extrovert. Posledné roky som aj sníval o tom, že sa zavriem do nejakej pustovne (smiech).

Tak to sa vám dnes v nejakej miere aj splnilo… Pre kňazov môže byť však karanténa aj obdobie, keď treba ísť viac do svojho vnútra.

Určite áno. Aj to, že na svätej omši nemáme okolo seba ľudí, je to o osobnom vnútornom prežívaní. Oproti ostatným ľuďom mám však výhodu, že stále mám prístup k Eucharistii, mám kľúče od kostola a môžem tam ísť kedykoľvek. Dnes by zrejme mnoho ľudí bolo vďačných, keby sa mohli dostať do kostola. Preto som vďačný. 

Od kňazov očakávame, že sú v nasadení, sú tu pre druhých. Oni sú však tiež iba ľudia. Prežívajú aj kňazi úzkosti z tohto obdobia? 

Určite. Každý máme inú povahu a ak niekto mal aj predtým psychologické ťažkosti, určite tieto chvíle budú pre neho ťažšie. My sme tiež iba ľudia. 

Mnohí kňazi dnes hľadajú kreatívne spôsoby, ako byť v kontakte so svojimi farníkmi. Čo ste vy robili preto, aby vzťah medzi vami a ľuďmi z farnosti nezamrzol niekoľkomesačnou izoláciou?

U nás vo farnosti fungujeme bežne tak, že dvakrát do roka máme stretnutia ľudí, ktorí sa chcú angažovať. Volám ich aktívne jadro. A s nimi fungujem aj naďalej a plánujeme spolu akcie pre farnosť. V lete sme mali stretnutia pre manželov, tábor pre deti. Po lockdowne sme prednášky pre manželov presunuli do online priestoru. 

Nedeľné sväté omše prenášame tiež online. Toto bolo pre mňa symbolom Božej prítomnosti v našej farnosti, lebo pandémia nám postupne všetko zakazovala, ale my akoby sme boli vždy krok dopredu pred opatreniami. Keďže máme malý kostol a vedľa sme mali pôvodne dom smútku, rozhodli sme sa ho prerobiť. Stretávali sa tam naše deti, slúžil pre mamičky s malými deťmi, aby mohli byť cez svätú omšu pripojení.

Pandémia nám postupne všetko zakazovala, ale my akoby sme boli vždy krok dopredu pred opatreniami.

Pri rekonštrukcii sme teda technicky prepojili kostol s domčekom. Asi týždeň predtým, ako sa zatvorili kostoly, sme do kostola namontovali kameru, aby to tie mamičky mohli v tom domčeku všetko sledovať cez televízne spojenie. A tak keď zatvorili kostoly, my sme mohli hneď prvú nedeľu vysielať online, lebo sme boli pripravení (smiech). 

Keď potom dovolili, že 50 ľudí mohlo byť v kostole, tak sme mohli prepojiť spomínaný dom smútku s kostolom, a tak mohlo byť 50 ľudí v kostole a ďalších 50 v tom domčeku. Vnímal som to ako Božie riadenie, že sme vždy boli pripravení na ďalší krok opatrení. 

Alebo sme rozmýšľali, ako budeme koledovať Dobrú novinu, pri ktorej chodia koledníci po rodinách. Tak sme pripravili online koledovanie, s rodinami a deťmi sme natočili klip, ktorý sme rozposlali. Na začiatku adventu som začal natáčať na video zamyslenia pre dospelých. Chodil som do terénu na miesta, ktoré súviseli s tou myšlienkou, ktorú som chcel povedať. Tak som sa dostal k YouTube. 

Zaujalo ma, ako hovoríte v množnom čísle. My sme sa dohodli, my sme sa stretli… To nie je u nás úplne typické, že kňaz hovorí o riadení farnosti v množnom čísle. 

To my sú farníci, ľudia, ktorí sú stále okolo mňa, aj keď teraz nie fyzicky. Nie je to nejaká formálna farská rada, sú to ľudia, ktorí majú ochotu. Dokonca oni si zvykli, že ja som tam len taký pozorovateľ. Máme skupiny, ktoré pripravujú stretnutia pre rodiny, pre deti, mládež, pre charitu a ja som všade zaradený len do mailovej komunikácie. Ja im do toho ani nevstupujem, kým ma nevyzvú. 

Na Slovensku majú možno niektorí kňazi strach, že ľudia rozhodnú bez nich a pôjdu si svojím smerom, a preto to držia pevne v rukách. Ja som mal vždy v ľudí dôveru. Som si istý, že keby bolo niečo potrebné rozhodnúť, tak práve pre tú dôveru prídu za mnou a pozrieme sa na to spoločne. Nikdy som sa necítil obídený a že by niekto rozhodol za mojím chrbtom. 

Teda je to o dôvere. Ak ľudia cítia, že s nimi rátate, a potom keď robia veci pre farnosť a nechávate im slobodu, aby boli kreatívni, tak sa radi angažujú? 

Mnohí kňazi majú niekedy v popredí formality a úradné veci pred vzťahmi a dôverou. Neviem si predstaviť dať byrokraciu pred vzťahy. Ja mám takú zásadu – ak očakávam, že ľudia majú dôverovať mne, tak potrebujú pocítiť, že aj ja im dôverujem. Dôvera je vzájomná. Nemôžem čakať, že iba oni mne veria. Oni tiež potrebujú pocítiť, že im verím. A potom to prinesie, že ak ide naozaj o niečo dôležité, tak sa ma vždy sami opýtajú o radu. 

Dnes už mnohé rodiny melú z posledného, pracujú z domu a zároveň vyučujú svoje deti, stúpa napätie. Vnímate to vo svojej farnosti?

Túto situáciu rodín vnímam ako veľkú ťažkosť. Nielen rodičia melú z posledného, ale aj tie deti majú toho dosť. 

Bol som u svojej sestry, kde som zažil bežný deň v rodine. Keď som to videl, tak som si povedal, že toto by som ja nedal. Sestra je učiteľka, čiže bola zavretá v jednej izbe, kde vyučovala svoju triedu. A ja som bol v inej izbe, kde mal môj synovec online hodinu, a tak som vnímal, čo robí. 

Videl som, ako ho pani učiteľka vyvolala online, on odpovedal, ale ona ho nepočula, tak to skúsila ešte raz, a keď nepočula, tak sa opýtala niekoho iného.

Neviem si predstaviť dať byrokraciu pred vzťahy.

Toto bola jeho jediná interakcia s učiteľkou a ešte ani tá nevyšla. Na konci hodiny sa chcel ešte niečo opýtať a zúfalo sa snažil vykrikovať na počítač: „Pani učiteľka, pani učiteľka..!“ Mať takúto skúsenosť z jednej hodiny ako druhák na základnej škole, tak ja by som ten počítač hodil o zem a išiel preč a už by som ho nikdy nezapol. Pre také malé dieťa to musí byť frustrujúce. 

Mnohí rodičia to už z tejto frustrácie pri svojich deťoch vzdali, aby si udržali prácu a svoje psychické zdravie. A tak počúvame skúsenosti z rodín, kde už deti fungujú hodiny len na tabletoch a počítačových hrách. Čo to môže spôsobiť v rodinách? 

Ja sa pýtam: Aj keď teraz otvoríme školy a deti sa vrátia do tried, ako zareagujú, čo sa týka opätovnej socializácie? Tu sú deti mesiace poznačené nudou a životom vo virtuálnom priestore.

Deti sú pri počítačoch, aby rodičia mohli aspoň niečo urobiť. Padli im priateľstvá, interakcia s deťmi, som naozaj zvedavý, ako učitelia budú vedieť pracovať s deťmi, ktoré mesiace nezažili socializáciu. 

Čo vy radíte rodinám, aby to napriek náročnej situácii nevzdávali a deti vťahovali do vzťahov? 

To, čo zachraňuje každého z nás v týchto dňoch, je mať aspoň aký-taký režim a vyžadovať to aj u detí. Nech sa doobeda pracuje, ale potom nech rodina ide aj spolu von, do lesa. Keď bola prvá vlna, dalo sa ísť aspoň bicyklovať, len teraz aj to počasie nepomáha. Treba sa premôcť a ísť na prechádzku a ten čas využiť naplno, porozprávať sa o veciach, na ktoré inak nebol čas. 

Pre mnohých rodičov je náročné, aby malé deti nútili byť pri online svätej omši. Menšie deti to nedávajú, a tak ešte aj v nedeľu je z toho viac zle ako dobre. Skončí to hádkou, krikom… Pre dieťa je ťažké sedieť pred počítačom a chápať, že sa tam niečo deje. Ja som preto rozmýšľal, ako by som vedel pomôcť rodičom. Preto som sa po Vianociach presunul na YouTube, kde som začal robiť zamyslenia pre deti. 

Napriek ťažkej dobe skúste si v rodinách čítať evanjelium, zapáliť si večer sviečku a modliť sa spolu. Nenúťte malé deti byť za každú cenu na svätej omši, keď nevedia obsedieť. Však aj pre nás dospelých je to ťažké. Preto som začal robiť zamyslenia pre deti, kde rozoberám evanjelium na ten týždeň zaujímavým spôsobom. A aby bola aj spätná väzba, tak na konci dávam kvíz. 

Stali ste sa youtuberom, sadáte každý týždeň do ,,taxíka“, aby ste deťom vysvetlili Ježišovo učenie…

To, čo som povedal na začiatku, keď som prežíval tú ťažkú chvíľu samoty a chcel som ísť robiť taxikára, ma inšpirovalo zahrať sa na taxikára v tých videách pre deti a urobiť niečo pre ľudí aspoň virtuálne. Tak vznikol farský taxík. 

Jeden diel natáčame pol dňa a horšie je to strihanie, ktoré niekedy trvá jeden a niekedy aj dva dni. Ja som technicky úplný amatér. Našťastie mám ľudí, ktorí mi s tým pomôžu. Keď som s tým začal, obrátili sa na mňa farníci, že ak budem potrebovať s tým pomôcť, radi pomôžu. Takže opäť ma podržalo spoločenstvo. 

Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem youtuberom, tak by som sa zasmial. Nikdy som seba nevnímal ako človeka, ktorý tvorí. Dnes píšem scenáre svojich videí, aby aj tí, čo mi pomáhajú, vedeli, čo ideme točiť. Okrem toho robím aj scenáre pre detskú katechézu pre televíziu Lux. 

Máte spätnú väzbu z rodín? 

Tým, že deti odpovedajú na kvíz, tak mi posielajú odpovede a pri nedeľnej omši losujeme výhercu. Treba tam napísať vek a miesto, a tak som zistil, že farský taxík má dosah na celé Slovensko, lebo odpovede mi chodia z rôznych miest a dedín. 

Viacerí kňazi prešli na sociálne médiá vďaka pandémii. Vidíte v tom pozitívny trend? 

To je situácia, s ktorou bojujem. Snahu púšťať sa do sociálnych médií vnímam aj negatívne, v zmysle zakuklenia sa vo virtuálnom svete. Ja svojimi videami vlastne deti opäť pripútavam k počítaču.

Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem youtuberom, tak by som sa zasmial.

Tie deti však na tom tablete alebo mobile tak či onak budú, otázka znie, či tam budú pozerať niečo dobré, alebo hlúposti. Dostal som aj reakcie od rodičov. Podľa nich je super, čo robím, ale boja sa, že keď sa otvoria kostoly, že s tým prestanem. Zatiaľ dúfam, že budem mať energiu v tom pokračovať aj ďalej. 

Tým, že sa pastorácia, na akú sme boli roky zvyknutí, zavrela, mnohí kňazi museli hľadať nové formy. Keď sa zavrie jedna brána, treba hľadať novú. 

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí už prišli na pokraj svojich síl z dôvodu všetkých obmedzení. Ako sa ešte motivovať? 

Určite neopustiť modlitbu, napriek tomu, že mám pocit, že je to hrozné. Nech je modlitba akákoľvek, tak vždy je lepšie sa modliť, ako nemodliť. Víťazstvo Zlého nie je v tom, keď sa modlíme zle. Víťazstvom Zlého je, keď nám nahovorí, že radšej sa máme prestať modliť, keď to nevieme robiť dobre. 

Napísať si večer všetky veci, ktoré mám splniť zajtra, a snažiť sa to napĺňať deň po dni a chodiť každý deň von. 

Aj v čase lockdownu sa dá žiť pre druhých. My sme len nedávno v našej farnosti založili charitu a je úžasné, ako sa ľudia pridali. Rozdelili si starších ľudí, o ktorých vedia, že sú sami, a tak sa ich snažia navštevovať. Nejdú k nim domov, ale idú sa spolu prejsť. Mnohí naši farníci kvôli tomu absolvujú pravidelne testy, aby si boli istí, že tých starších nenakazia. 

Chce to fantáziu. Tak ako my kňazi musíme dnes vychádzať zo svojej komfortnej zóny, to zrejme dnes platí pre každého. Hľadať nové možnosti, ako pomáhať a nežiť len pre seba a svoju rodinu. Aj v tomto období sa dajú robiť dobré skutky.