Podnikanie všeobecne vnímame ako určitý kolotoč aktivít, ktorý má prinášať zisk. Za jednotlivými procesmi a úkonmi sú síce ľudia, ale majitelia spoločností či manažéri sa často na celý kolos pozerajú cez čísla. Na konci dňa je potom číslom aj samotný človek. A práve tu prichádza Ekonomika spoločenstva, ktorá poukazuje na človeka a jeho potreby. A tiež na to, aké dôležité je prepájať svoje možnosti a sily pri podnikaní, aký zmysel má vytváranie spoločenstiev a aké dôležité je podať pomocnú ruku tým, ktorí ju v danom okamihu najviac potrebujú.
Tomáš Sepp pripomína, aký dôležitý je ľudský kapitál pre firmu. Pracuje ako marketingový manažér v spoločnosti Baumit, okrem toho je však členom globálneho hnutia Ekonomika spoločenstva. Ekonomika spoločenstva je v princípe občianskou iniciatívou, ktorá ide zospodu nahor, hovorí v úvode nášho rozhovoru. Vždy keď príde nejaká kríza alebo pandémia, tak je podľa neho šanca, že to ľudí dá dokopy a ukáže sa tak aj miera solidarity. Ďalej nám priblížil pohľad napríklad na korporátne spoločnosti a ich fungovanie, pozreli sme sa na konkrétne príklady toho, ako firma počas krízy môže predísť masívnemu prepúšťaniu zamestnancov. Spomenul zaujímavé myšlienky o fungovaní bánk, neobišiel ani problematiku daňových rajov či životného prostredia.
Ste dlhoročným členom Ekonomiky spoločenstva. Aká bola vaša motivácia ísť touto cestou?
Ekonomika spoločenstva sa stala mojou srdcovou záležitosťou pred viac ako 20 rokmi. Keď som o nej počul prvý raz, hneď ma táto myšlienka oslovila a odvtedy som jej nadšeným propagátorom. Ak hovoríme o motivácii, tak imponovala mi samotná myšlienka, ktorej cieľom je lepšie nastaviť fungovanie ekonomických princípov na jednej strane.
Značná časť celosvetových ziskov a kapitálu sa koncentruje v rukách niekoľkých jednotlivcov a zisky nie sú zmysluplne distribuované.
Na druhej strane je zameraná na chudobného človeka, respektíve ľudí na okraji spoločnosti, ktorí potrebujú pomôcť. Je tu aj ďalší aspekt a ním je, že treba stále myslieť i na spoločné dobro, čo, žiaľ, pre mnohých podnikateľov neplatí. Sme svedkami, že značná časť celosvetových ziskov a kapitálu sa koncentruje v rukách niekoľkých jednotlivcov a zisky nie sú zmysluplne distribuované.
Takých iniciatív na pomoc chudobným je niekoľko. Čím sa potom líšite od ostatných?
Často sa ma ľudia pýtajú, aký je rozdiel medzi filantropiou a Ekonomikou spoločenstva. Je tam zásadný rozdiel. Mnohé filantropické projekty sú síce dobré, ale sú to viac-menej ad-hoc projekty. Väčšina subjektov sa totiž rozhoduje na základe jednorazových projektov či jednorazovej pomoci a podpory. Naproti tomu Ekonomika spoločenstva sa snaží pomáhať systematicky a produktívne, teda dlhodobo.
Časť ziskov smeruje do pomoci núdznym prostredníctvom sociálnych projektov a iniciatív, čo dáva úplne iný zmysel aj samotnému podnikaniu a zainteresovaným v procese. Ak by som to mal čo najjednoduchšie vysvetliť, tak Ekonomika spoločenstva postavila do svojho centra človeka a vzťahy, a nie zisk, ako je to v podnikaní bežné. Zisk, ktorý je, samozrejme, pre zdravé fungovanie firmy nevyhnutný, sa stáva prostriedkom na dosahovanie dobrých cieľov, slúžiacich človeku a spoločnému dobru.
Spomenuli ste 20 rokov, to je naozaj veľmi dlhé obdobie, ktoré pravdepodobne menilo i váš život. Zasiahlo to teda nejako vaše súkromie a prácu, zmenilo vám to život po oboch stránkach?
Určite, veď keby ma to nezmenilo, asi by to bolo zlé. Všetko, čo robím, či už pre potreby Ekonomiky spoločenstva alebo pre potreby firmy, v ktorej pracujem, tak sa snažím robiť v kontexte a z hľadiska prizmy tohto projektu.
Niektorí si myslia, že je určená len pre tých, ktorí majú vlastné firmy, vlastný biznis, my však radi používame slogan „Ekonomika spoločenstva je cesta pre všetkých“, pretože jednoducho nás učí novým spôsobom, ako nazerať na veci. Chceme zmeniť paradigmu alebo zmeniť DNA nazerania na veci a konania. Už v samotnom názve hovoríme o tvorení a budovaní spoločenstva, tento prvok napríklad v tej spomínanej filantropii absentuje alebo je prítomný len čiastočne. Chceme vytvárať určitý vzťah s tým, s kým ideme tvoriť niečo dobré pre toho, kto to potrebuje. A tá potreba tohto je stále väčšia.
Ako to myslíte, že je väčšia potreba?
Tak ako hovorí pápež František, že pomoc chudobným nie je potrebná iba v materiálnej podobe, našťastie toto sa zlepšuje. Nevyhnutná je však aj pomoc, ako vytvárať vzťahy a pomáhať ľuďom v sociálnej izolácii, a konkrétne táto potreba je podľa mňa čoraz väčšia. Stačí sa opýtať ľudí v našom najbližšom okolí, ako vnímajú vzťahy vo firmách. Myslím si, že v tejto oblasti je obrovský potenciál.
Aj my sa snažíme fungovať nielen na individuálnej úrovni, ale aj na úrovni firiem a biznisov, je to akoby vytváranie takých makrospoločenstiev. Pre mňa je to nová forma networkingu, veľmi atraktívna.
A tak ako človek potrebuje spoločenstvo – či už rodinu, priateľov a všetko to, čo je nevyhnutné na to, aby mohol fungovať –, tak sa ukazuje, že aj to budovanie makrospoločenstiev v rámci firiem je veľmi užitočné a plodné. Firmy takisto potrebujú spoločenstvo ďalších firiem, aby sa mohli rozvíjať.
A na konci dňa sa práve Ekonomika spoločenstva snaží združovať subjekty, ktoré takto rozmýšľajú, aby sa mohli vzájomne inšpirovať, povzbudzovať, vymieňať si skúsenosti, a celé to funguje na báze prirodzeného spájania firiem, ktoré majú jeden spoločný cieľ.
A ako to vnímajú samotné firmy? Máte od nich spätnú väzbu?
Musím povedať, že dosť ťažko sa prezentuje Ekonomika spoločenstva práve preto, že to nie je nejaká schéma, ktorá sa dá jednoducho naštudovať alebo implementovať, ako napríklad smernica ISO. No mnohí si to práve takto predstavujú. Často sa nám stalo, že pri najlepšej vôli a nadšení sa niekto opýtal, že o čom to je, že to nepochopil. Máme aj takéto skúsenosti. Samozrejme, v rôznych častiach sveta máme veľa inšpiratívnych príbehov firiem, ktorých skúsenosť je pre nás všetkých veľkým obohatením.
Človek asi musí urobiť spolu s nami niekoľko krokov, musí prejsť nejakú cestu, aby to pochopil. A to sa len z nejakého jedného stretnutia či rozhovoru často nedá.
Najmä teraz je veľa firiem, ktoré čelia obrovským stratám, niektoré zanikajú. A takýto projekt by mohol pomôcť aj pri povedzme nejakom nastavení podnikania v čase krízy a zároveň aj tej pomoci – solidarity voči ostatným, ktorí si sami nedokážu pomôcť vo svojom podnikaní. Zamýšľali ste sa aj nad tým, ako vás pandémia v rámci hnutia posunie? Ako toto celé vnímate?
Vždy keď príde nejaká kríza alebo pandémia, tak je šanca, aby to dalo tých ľudí dokopy.
Zamýšľali sme sa nad tým, pozerali sme sa na aktivity týmto smerom, poskytli sme aj konzultácie. Ako príklad môžeme spomenúť firmu In Vivo, ktorá v dôsledku pandémie čelila vážnym problém, a to nás zblížilo. O tom to je, že keď sme sa snažili vziať na seba ich starosti, rozmýšľali sme, čo sa dá urobiť, aby sme im pomohli. To bola pekná skúsenosť a do toho pribudla vlna solidarity, keď ich podporili viacerí, aby zmiernili dosahy krízy.
Vždy keď príde nejaká kríza alebo pandémia, tak je šanca, aby to dalo tých ľudí dokopy. Posledný rok v pandémii nás preveruje, či vlastne máme tú vnímavosť na problémy, ktoré sa vyskytnú. Ako domino efekt príde vlna bankrotov, veľa firiem to neprežije. Preto by sme mali byť oveľa viac vnímaví, viac sa aktivizovať a snažiť sa aj v rámci networkingu vzájomne si pomôcť rôznymi spôsobmi…
A ako si môže niekto vzájomne pomôcť? Ak aj nemá možno financie, čo všetko sa dá urobiť? Ťažko si predstaviť nejaký konkrétny príklad.
Pre mňa jednou takou najrukolapnejšou formou pomoci, čo je zároveň aj jedným z cieľov Ekonomiky spoločenstva, je dať prácu. Nie je to jednoduché, to si uvedomujem.
Výsledkom tohto spoločného riešenia bolo, že sa dohodli na určitom znížení miezd na prechodné obdobie, a čiastočné straty kompenzoval z úspor, ktoré firma vytvorila.
Spomenul by som príklad jednej takej firmy Ekonomiky spoločenstva Trans-Technik z Brna. Majiteľ Peter Láska nám hovoril vlastnú skúsenosť s krízou v roku 2008 – 2009 a to, ako túto krízu oni prekonali. Typický príklad toho, ako sa to dá robiť. Kým klasický podnikateľ by prepustil časť ľudí, aby udržal chod firmy, tak on neprepustil ani jedného človeka.
Zvolal všetkých zamestnancov a odprezentoval im, v akej situácii sa nachádzajú. Výsledkom tohto spoločného riešenia bolo, že sa dohodli na určitom znížení miezd na prechodné obdobie, a čiastočné straty kompenzoval z úspor, ktoré firma vytvorila. Takto spoločne krízu prekonali. Po kríze sa firma vrátila do pôvodných čísel, dokonca potom ešte ďalej rástla.
A tu vidíme pekný príklad toho, ako to môže vyzerať, keď je človek na prvom mieste. To je tá modelová situácia, ako sa dá zachovať, na rozdiel od firmy, ktorá by síce nič zlé neurobila, len by prepustila tretinu zamestnancov. Sú to dva diametrálne odlišné príklady na riešenie krízy.
Typická veľká firma si však zvykne najať dočasného krízového manažéra, ktorý urobí optimalizáciu, zlúčia sa niektoré procesy, oddelenia. Ako potom donútiť, samozrejme, v úvodzovkách, takéto firmy k tomu, že sa to dá robiť aj inak? Len to možno chce viac času a možno aj samotné vedenie si musí siahnuť na plat, aby sa vyhlo prepúšťaniu. Ako ich presvedčiť k takýmto krokom, aby celá spoločnosť prežila a nemusela prepúšťať…?
Naozaj donútiť len v úvodzovkách… to je to spomínané DNA. Ak teda hovoríme rečou biznisu, je to o zmene firemnej kultúry. Štandardné nazeranie na úspech firmy je v číslach, tržbách, v efektivite a podobných parametroch. Je veľmi málo spoločností, ktoré hovoria o úspechu aj v rámci sociálneho kapitálu – teda ľudí.
Pritom každý dobrý manažér vie, že najcennejším kapitálom firmy sú práve ľudia. Ak sa začneme na to pozerať z pohľadu, že jedným z cieľov je si ľudí udržať, investovať do nich, tak potom sa vo finále budeme inak rozhodovať, aj keď na úkor tých čísel.
Opýtajme sa však, čo má de facto tá firma z toho, že dosiahne nejaké čísla, splní plán, vygeneruje zisk, ktorý v prípade korporácií odíde niekde do centrály, a väčšinou ani nevieme, na aký účel. Vlastne sa niečo splní, odškrtneme si splnenie úloh, ale nie je tam žiadna kvalita, niečo, čo by niekoho urobilo šťastnejším, spokojnejším a najmä, čo by dalo hlboký zmysel tomu, čo robíme. Naopak, ak niekomu „zachránim krk“, lebo viem, že v tej rodine sú tri deti a nebudú mať čo jesť, tak sme úplne niekde inde. A vtedy vidím zmysel, že ja ako firma alebo zamestnávateľ urobím dobrú vec. Všetky rozhodnutia by som mal robiť z pohľadu človeka, lebo za každým jedným rozhodnutím je človek.
Toto je však asi jednoduchšie robiť v malej firme. V takom korporáte pri desiatkach až stovkách zamestnancov šéf často netuší, z akých pomerov ten-ktorý zamestnanec prichádza, či má rodinu, deti… takže pre takýchto vedúcich pracovníkov sú to len čísla. Nebolo by potom lepšie, ak by práve v takýchto inštitúciách pracovali tiež ľudia, ktorí by riešili aj niečo takéto?
Áno, bolo by to fajn, ale vyvarujme sa nejakých technických riešení, že zamestnáme nejakého manažéra a zavedieme to. Podľa mňa sa to nedá celkom takto riešiť.
V tejto súvislosti sa však treba pýtať, že či je vôbec zmysluplné budovať takéto obrovské štruktúry – korporácie s niekoľko tisíc zamestnancami. Bolo by dobré sa pýtať tých zamestnancov, ktorí takto pracujú, že ako to vnímajú oni, aký je ich pohľad na firemnú kultúru, ktorú zažívajú. Často sa, žiaľ, cítia byť použití, využití a niekedy dokonca až zneužití, najmä keď hovoríme o mladých ľuďoch a ich potenciáli. Často sa potom stáva, že po dvoch-troch-piatich rokoch, keď sú vyžmýkaní ako citrón, odchádzajú preč, aby robili niečo, čo ich napĺňa.
Korporáty, ktoré často a veľmi účelovo vytvárajú mladým ľuďom podmienky, ktoré sa podobajú náboženstvám – doslova budujú firmy na obraz chrámu.
Zaujímavo o tom hovorí aj Luigino Bruni, konkrétne na príklade korporácií, ktoré často a veľmi účelovo vytvárajú mladým ľuďom podmienky, ktoré sa podobajú náboženstvám – doslova budujú firmy na obraz chrámu.
Sú to príjemne zariadené spoločnosti, kde zamestnanci nielen pracujú, ale aj jedia, športujú, trávia voľný čas, relaxujú a pomaly aj spia. Za tým je, žiaľ, často len cieľ, aby bol človek čo najviac využitý pre potreby korporácie.
Mladí na to potom v dobrej viere naletia. Firma im neumožňuje nájsť reálne naplnenie ich túžob, ktoré hľadajú, a takýto človek potom príde na hranicu svojich schopností a jednoducho sa môže stať, že odíde niekam preč, aby našiel svoju identitu. Ide napríklad na lazy, založí si farmu a cíti sa tam šťastný a naplnený. Takých príkladov môže byť omnoho viac.
Firma, pre ktorú pracujete, nie je súčasťou Ekonomiky spoločenstva. Je to preto, že by sa vám to nepodarilo presadiť?
Nepovedal by som, že nepodarilo. Keď niekam vstupujete do rozbehnutého systému, tak väčšinou je skúsenosť taká, že sa nedá niečo implementovať zvonku. Naopak, myslím si, že sa mi podarilo dosť posunúť myšlienky, ktoré vychádzajú z Ekonomiky spoločenstva, aj do prostredia našej firmy a mojej práce. Možno aj v tej oblasti sa dá pozerať na veci inak, či už je to konkrétne pri formulovaní názorov, ale najmä pri budovaní vzťahov. Podarilo sa nám spolu s tímom kolegov vybudovať širokú, povedal by som až rodinnú základňu s našimi zákazníkmi, z ktorých mnohí sa stali našimi priateľmi.
Takou satisfakciou je potom napríklad to, keď mi pri oslave 25. výročia našej firmy jeden zo zahraničných kolegov povedal, že na rozdiel od iných krajín cíti, že vytvárame s našimi zákazníkmi veľmi blízke, až rodinné spoločenstvo. A to mal možnosť pociťovať len neverbálne, keďže po slovensky nehovorí.
Takže by sa dalo povedať, že to robíte podprahovo?
Áno. Nikdy som to nechcel robiť nejakým spôsobom demonštratívne, nefungovalo by to. Moji kolegovia vedia, že sa tomu venujem, niektorých to zaujíma a niektorých menej. Podporuje ma aj môj šéf. V roku 2016 mi umožnil vycestovať do Brazílie, kde sa uskutočnilo celosvetové stretnutie Ekonomiky spoločenstva, keďže projekt vznikol práve tam.
To, že som mohol cestovať, nebola jednoduchá záležitosť. Niečo to stojí, musíte riešiť aj pracovný čas, dovolenku a podobne. Prišiel som za ním a povedal som mu, že sa bude v Brazílii konať stretnutie pri príležitosti výročia Ekonomiky spoločenstva a že som presvedčený, že to môže mať impact aj na našu firmu. Mal som jeho podporu, za čo som veľmi vďačný. Umožnil mi to určite aj preto, lebo vedel, že to, čomu sa venujem, prináša ovocie aj pre firmu, že to má určitý zmysel.
Aké zásady, nastavenie či presvedčenie z Ekonomiky spoločenstva uplatňujete priamo vo svojej práci?
Ako šéf marketingu mám na starosti aj styk s médiami a za týmto sú konkrétni ľudia. Jeden z najlepších priateľov, ktorého mám, je práve z tejto branže. Raz prišiel a ponúkal svoje produkty a služby v jednom ekonomickom denníku. Aj keď to bolo obchodné stretnutie, videl som v ňom v prvom rade človeka a my sme sa cez „biznisové“ témy dostali k spirituálnym a duchovným veciam. Zistili sme, že sme na jednej vlnovej dĺžke. Toto by sa nestalo, ak by som ho prijal len ako „nejakého manažéra“, s ktorým mám čisto obchodný vzťah. Takýchto príkladov mám však viac.
Motivovali ste už niekoho tak, že si ten človek povedal, že chce byť toho súčasťou?
Áno. Máme cenné kontakty s rôznymi ľuďmi z biznisu, ale aj z akademickej oblasti, ktorí sú už dnes súčasťou nášho spoločného networkingu.
V rámci Ekonomiky spoločenstva sa teraz veľa hovorí o ekológii, o dosahu priemyselnej výroby na životné prostredie, o obnoviteľných zdrojoch energie atď. Táto téma sa vo veľkom rozoberala aj počas veľkej online akcie Františkovej ekonomiky (EoF) v Assisi. Nechýba tu nejaký predmet v rámci celospoločenskej zodpovednosti a pri všetkých týchto témach, ktoré komunikujete aj cez vaše hnutie, nemalo by sa niečo takéto vyučovať na školách?
Určite áno. Deťom je potrebné odmalička vštepovať princípy kultúry dávania, na ktorej stojí Ekonomika spoločenstva. Dôležitými pojmami sú aj nezištnosť, bratstvo, jednota. Malo by sa to stať súčasťou gramotnosti a pripravenosti na život. Určite by to malo pozitívny vplyv a niečo také by určite malo mať svoje miesto na školách.
Ľudia sú hladní po alternatívach, možno by bolo dobré to viac prehlbovať a systematicky prinášať takéto informácie a skúsenosti.
Máme pekné príklady na vysokoškolskej úrovni, keď sa študenti venovali téme Ekonomiky spoločenstva, napríklad aj v záverečných diplomových prácach. Vo svete, ale aj doma máme aj viaceré odborné kapacity, ktoré zakomponovali práve Ekonomiku spoločenstva do svojich prednášok či učebných osnov. Sám som bol viackrát príležitostne prezentovať myšlienky alternatívneho spôsobu podnikania na prednáškach pre vysokoškolákov ekonomickej fakulty.
Ľudia sú hladní po alternatívach, možno by bolo dobré to viac prehlbovať a systematicky prinášať takéto informácie a skúsenosti. Tak ako som hovoril na začiatku, ľudia si musia sami prejsť nejakou osobnou skúsenosťou.
Čo vás zaujalo, aké príbehy alebo myšlienky z Eof?
Ťažko to takto v skratke zosumarizovať, tých príbehov a inšpirácií bolo naozaj veľa. Určite ma oslovila myšlienka, že sa celé toto podujatie situovalo do Assisi. Odkaz a charizma sv. Františka z Assisi je stále aktuálna. Bol prvý, kto vymyslel banky pre chudobných, a práve chudoba je akoby srdcom františkánskej spirituality, a teda páčil sa mi tento kontext.
Ocenil som pohľad mladých ľudí z rôznych častí sveta na aktuálne témy, ktoré boli zoradené do dvanástich pracovných skupín – tzv. „villages“. Každá z nich reprezentovala jednu z dôležitých výziev, akými sú napríklad: ekológia a udržateľnosť, etické investovanie, práca a starostlivosť, energia a chudoba, otázka daňových rajov a iné. Videl som úprimnú snahu mladých ekonómov a change-makerov zmapovať aktuálnu situáciu jednotlivých okruhov/tém. Výstupy boli naozaj kvalitné a zároveň z toho vzišli konkrétne návrhy a riešenia, ako niečo zmeniť.
Veľa sa hovorilo o ekológii a o tom, čo urobiť, aby ľudstvo a naša planéta prežili. Pápež František vo svojom záverečnom posolstve hovoril o vzťahu k chudobným a o tom, že nemôžeme byť v polohe asistencie, že im rozdávame peniaze alebo jedlo. Naopak, upozornil na to, že treba robiť veci „s“ chudobnými, nie „pre“ chudobných. A chudoba má veľa tvárí, veľa podôb, nie je to len žobrák, ktorý sedí niekde na ulici. Treba skúmať formy chudoby, a preto máme aj v rámci iniciatívy Ekonomiky spoločenstva inštitút o chudobe, ktorý sa tomu venuje. Pochopil som, že toto je obrovská výzva.
Ďalej ma zaujalo, ako sa hovorilo o tom, že treba vyzvať politikov, aby zakázali daňové raje, lebo je to jednoducho okrádanie niektorých krajín, v ktorých by mali tie peniaze skončiť. Dôležitou témou je i zrovnoprávnenie žien a mužov pri odmeňovaní.
Jedna z dôležitých tém EoF bola i zmena finančného systému, pretože nie je dobre nastavený. Práve Muhammad Yunus, ktorý v roku 2006 získal Nobelovu cenu za mier, tu hovoril o jednej z najväčších nespravodlivostí. Konkrétne o tom, že banky, do ktorých si ukladáme svoje peniaze, s nimi nakladajú bez toho, aby sme to my dokázali ovplyvniť. Napríklad som ekologický aktivista a chcem pomôcť k zmierneniu dosahu globálneho otepľovania. Vložím do nejakej banky peniaze a nespravodlivé je, ak potom banka vloží moje peniaze spolu s ostatnými do nejakých fondov, ktoré ťažia ropu, alebo do firmy, ktorá vyrába zbrane.
Som presvedčený, že práve mladí sú citliví na otázky spravodlivosti, ekológie a udržateľnosti.
Práve Muhammad Yunus upozornil na to, že by sme mali požadovať zmenu finančného systému, aby tí, ktorí do tej banky peniaze vložia, mohli spolurozhodovať, na čo sa tie peniaze banky použijú, ako a do akých fondov ich budú investovať.
Hovoríme o tzv. etickom investovaní. Táto jeho úvaha ma zaujala.
Máme veľký, priam morálny záväzok všetky tieto témy teraz odprezentovať a odkomunikovať ďalej. Priniesť posolstvo Františkovej ekonomiky ľuďom, najmä mladým, aby sme potrebné zmeny vedeli urobiť zospodu, na úrovni občianskej, firemnej, ale aj rodinnej či komunitnej, komunálnej až po parlamentnú. Som presvedčený, že práve mladí sú citliví na otázky spravodlivosti, ekológie a udržateľnosti.
Našou spoločnou zodpovednosťou je meniť veci k lepšiemu vrátane zmeny a „oduševnenia“ ekonomiky, ako to hovorí Svätý Otec František. Ekonomiky, ktorá bude spravodlivejšia, inkluzívnejšia, ktorá postaví do centra svojho záujmu človeka a myslí na spoločné dobro. Tak ako sa o to úprimne snažíme aj v Ekonomike spoločenstva.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.