Spoločnosť

Obnova liturgie po koncile nie je zlomom, ale kontinuitou

Foto: Juraj Gereg

liturgistom, profesorom Gabrielom Raganom sme sa rozprávali o konfliktoch kvôli podávaniu Eucharistie na ruku v čase pandémie, ktoré sa týkali viacerých farností na Slovensku, ale aj o rozmachu tradicionalistov so záľubou v predkoncilovej liturgii.

rozhovore vysvetľuje, prečo nie je prijímanie na ruku, ktoré tu bolo celé prvé tisícročie, progresívnou tendenciou a prečo sú tendencie kritizovať pápeža zo strany mnohých tradicionalistov nebezpečné pre cirkevné prostredie.

Ak žijeme z liturgie, potom neostávajme pri ,ritualizme. Nepotrebujeme ani progresívne, ani konzervatívne extravagancie. Naopak, pri slávení každodennej liturgie sa celý život stáva stretávaním sa s Kristom v Eucharistii a pokračuje v bratoch a sestrách, hovorí profesor Ragan, ktorý bol prvým riaditeľom Liturgického inštitútu Jána JaloveckéhoKošiciach.

Kňaz fokolarín Gabriel Ragan bol vicerektorom v Kňazskom seminári v Košiciach a prodekanom pre výchovu a vzdelanie na Teologickej fakulte KU v Ružomberku. Je členom diecéznej a celoslovenskej Komisie pre liturgiu a v roku 2000 stál pri založení Liturgického inštitútu Jána JaloveckéhoKošiciach. V novembri 2020 oslávil 70 rokov.

Mnohé farnosti prežívali počas obdobia karantény rozdelenie pre spôsob prijímania Eucharistie. Absurdné je, že Eucharistia, ktorá by nás mala spájať, môže byť dôvodom na rozpory v mnohých slovenských farnostiach. Ozývali sa totiž laici, ale aj kňazi, ktorí odmietali zavedené prijímanie na ruku ako krok k liberalizmu v Cirkvi. Ako ste vnímali takéto tendencie? 

Táto situácia vzniká u niektorých kňazov a nimi pomýlených veriacich. Týka sa to zvlášť konzervatívne orientovaných skupín, ktoré aktívne šíria tieto problematické výpovede.

Nepochopenie alebo mylné pochopenie spočíva na dvoch princípoch. Po prvé, Eucharistiu spravuje Cirkev, teda pápež a biskupi. Kňazi a veriaci majú konať iba v ich intenciách. Teda podstatné je rozhodnutie pápeža a biskupov, ktoré sa prijíma a rešpektuje.

Po druhé, je to i vnútorný, logický dôvod, od nikoho sa nežiada „slepá poslušnosť“, ale hlboká osobná viera. Ak chýba, ani tradičná omša nič nezachráni!

Vo farnostiach sa diali prípady slovného napádania kňazov zato, že rozdávajú Eucharistiu na ruku, hoci ide o dočasné rozhodnutie Konferencie biskupov Slovenska. Ako si to vysvetľujete?

Nespokojných, takzvaných bojovníkov, sme mali vždy, aj keď sa teraz zvlášť rozmohli. Už pri riešení podávania svätého prijímania na ruku v Čechách sa tieto tendencie dosť rozmohli a teraz sa znova oživili.

Pozitívnou stránkou problematiky je, že sme nútení ísť k podstate veci.

Odporcovia prijímania Eucharistie na ruku tvrdia, že ide o neúctu k Božiemu telu,dávajú za príklad západné krajiny, kde po zavedení prijímania na ruku nasledovalo ochabovanie viery. Má to naozaj súvis?

Spájajú sa tu dve veci, najprv ide o prijímanie na ruku, ktoré existovalo celé prvé tisícročie,a potom dnešný stav v západnej spoločnosti, ktorá sa veľmi sekularizovala. Tieto tendencie treba vidieť samostatne a nespájať ich.

Akú má históriu prijímanie na ruku v dejinách Cirkvi? Nie je to predsa nejaký liberálny výdobytok posledných desaťročí…

Podávanie svätého prijímania bolo v prvom tisícročí pod obidvoma spôsobmi a až do 13. storočia oddelené jedno od druhého. To znamená, že najprv sa prijímajúci postavili do radu, v ktorom sa podávalo sväté prijímanie v podobe chleba,potom sa postavili do druhého radu, v ktorom sa podávalo prijímanie z kalicha pitím.

od nikoho sa nežiada „slepá poslušnosť“, ale hlboká osobná viera.

Zmena prijímania Eucharistie v podobe chleba z podávania na ruku na podávanie do úst sa deje až v druhom tisícročí, keď sa zvlášť prehlbuje zvýraznenie eucharistickej úcty. Zmena nastala zvlášť pre nebezpečenstvo rozliatia eucharistickej krvi, čo sa aj stávalo. Zároveň so zvýšenou úctou voči Eucharistii sa prešlo aj k podávaniu svätého prijímania na jazyk. Nejde teda vôbec o moderné prejavy sekularizmu.

Čo robiť, aby sa veriaci vo farnostiach v tejto veci nerozhádali? 

Situácia, ktorú teraz pozorujeme, nastáva aj kvôli tomu, že sa vo farnostiach nevenuje čas na farské katechézy, ktoré by tieto otázky ozrejmili. Aj veriaci, aj kňazi sú presvedčení, že takéto katechézy nie sú potrebné. Mali sme sviatok sv. Jána Vianneyho a u neho môžeme pozorovať úsilie o jasné katechézy, ktoré dnes v našich farnostiach chýbajú.

Mnohé nezrovnalosti vyplývajú aj z nedostatočného poznania teologických dôvodov liturgie a jej obnovy.

Niekedy dostávam otázku, či sme to našich kňazov v seminári neučili. Odpovedám: učili, ale stáva sa, že u niekoho preváži nejaká jeho osobná „tradícia“ alebo názor.

sporných otázkach rozhoduje biskup, na ktorého sa môžu veriaci obrátiť.

blank

posledných rokoch sa vôbec okolo liturgie riešia rôzne témy. Stúpa počet ľudí, ktorí inklinujú k predkoncilovej liturgii, keď kňaz stál chrbtom k veriacim a liturgia bola v latinčine, pred prijímaním sa muselo pokľaknúť. Prečo sa podľa vás znova objavujetúžba po návratetradičnej liturgii? 

Zopakujem, že chýbajú jasné katechézy, ktoré nemožno nahradiť ani samoštúdiom na internete, ani tým, že sa ľudia navzájom povzbudzujú k neodôvodneným postojom. Pri latinskej liturgii možno zdôrazniť úplný nedostatok poznania latinčiny.

Druhá vec sú krajné polohy, extrémy: čím viac svojvoľnej „kreativity“, nedovolené komentáre, vsuvky alebo vynechania, a na opačnej strane konzervatívna radikalita, aj návrat k takzvanej „jednotnej“ predkoncilovej praxi. Obe krajnosti sú škodlivé a nezdravé.

Treba povedať, že liturgia je rozdelená na ríty, čiže obrady. V našom prostredí je to obrad východnej liturgie a západnej liturgie. Taktiež v západnej liturgii je legitímne, že jestvuje aj obrad predkoncilovej liturgie. Čiže v tejto oblasti nemožno hovoriť o rozdelení. Problémy nastávajú len tam, kde sa stanovené pravidlá nedodržiavajú.

Nemôže to byť aj skrytá túžba po návrate k posvätnu a k väčšej úcte k Eucharistii?

Najprv k otázke posvätna. Posvätno nie je niečo nedefinované. Pre kresťana je to Kristova prítomnosť.

Teda Eucharistia je zvláštnym vyjadrením posvätnosti a úcta voči Eucharistii sa nevytvára nevedome, ale tým, že sa na nej zúčastňujeme vedome, aktívne a zbožne. Nemožno oddeliť jedno od druhého.

Výchovu k posvätnosti liturgie možno najlepšie vystihuje Romano Guardini v knihe spred sto rokov posvätných znameniach, keď uvádza príklad talianskej pedagogičky Márie Montessoriovej, ktorá s deťmi naživo robila liturgickú výchovu:jednej z jej škôl deti samy obrábajú vinicu a slávia vinobranie; sejú pšeničné zrno, zbierajú ho; pripravujú chlieb a víno a potom ich prinášajú k oltáru. Je to spojené s poučením liturgická výchova!“ Dnešná liturgia je stále tá istá, nezávisle od toho, či je v „starom“ alebo „novom“ ríte. Záleží len na opravdivom prístupe k nej.

Nie je to azda reakcia aj na príliš uvoľnenú či zjednodušenú liturgiu s modernými prvkami, či s piesňami sprevádzanými hrou na syntetizátore na štýl koncertov? 

Potrebné je oddeľovať pojmy modernosť a spevy.

Modernosť nie je nesprávnym spôsobom reagovania v oblasti náboženstva. Potrebné však je, aby to bolo vykonávané správne.

Dnešná liturgia je stále tá istá, nezávisle od toho, či je v „starom“ alebo „novom“ ríte.

Sme ľudia modernej doby.

Pokiaľ ide o liturgické spevy, pre túto oblasť platia pravidlá, ktoré sú neraz zanedbávané, ale treba ich uplatňovať.

Cirkev principiálne nevylučuje nijaké nástroje. Aj na organ sa dá hrať neprimerane a aj na syntetickom nástroji to môže byť posvätné. Problematikou nie sú hudobné nástroje, ale spôsob, akým sa v liturgii uplatnia.

Pri niektorých prívržencoch predkoncilovej liturgie však badať aj iné protestné tendencie, napríklad už celkom otvorené pohŕdanie pôsobením súčasného pápeža, ktorý pre nich predstavuje progresívny prístup, ktorý si spájajú s liberálnymi tendenciami v Cirkvi…

posledných časoch sa veľmi rozmohli konšpiračné teórie o príprave koncilu a veciach s tým spojených. Veria tomu, „lebo je to na internete“! Nešťastné je, že ľudia sa orientujú takýmito smermi namiesto prehlbovania v oblasti viery.

Žijeme v negativistickej dobe, aj základné, jednoduché dobré snahy sa spochybňujú alebo aspoň relativizujú. Z politickej a spoločenskej sféry to prechádza i na náboženskú. Pozitívne myslenie je jednoduché: môj pápež je námestník Krista a môj biskup je námestník apoštola. Kto si dovolí byť ich sudcom, je poľutovaniahodný.

Prečo je nutné strážiť čistotu liturgie, tradície? Čo presne znamená tradícia liturgie? 

Zaoceánska loď nemá takú manévrovaciu schopnosť, ako čln. Teda tradícia má veľkú hodnotu. Zároveň je však potrebné dodržiavať legitímne ustanovené pravidlá pokoncilovej liturgie.

liturgii možno povedať, že je konzervatívna. Konzerva je predsa dobrá vec, soľ tiež konzervuje. Treba vedieť, že tento výraz sám osebe nie je pejoratívny. Naopak, vyjadruje úctyhodnú, stáročnú, ba tisícročnú tradíciu. Pápež Benedikt XVI., ktorý bol na koncile teologickým poradcom, tvrdí: Obnova liturgie po koncile nie je zlomom, ale kontinuitou s predkoncilovou liturgiou!

Môže nás prílišné uvoľňovanie liturgie odviesť od podstaty slávenia svätej omše? 

Veľa nedostatkov v liturgii svätej omše je spôsobených tým, že kňazi robia experimenty v snahe o modernosť. Namiesto takýchto experimentov je potrebné viac vysvetľovať význam liturgických znamení, aby boli ľuďom blízke. To si však vyžaduje námahu a štúdium a toto je niekedy cudzie tak kňazom, ako aj veriacim.

blank

Žijeme v dobe, keď aj na Slovensku budú počty veriacich ubúdať. Sú debaty o budúcnosti liturgie naozaj podstatným bodom pri výzvach, ktoré čakajú kresťanstvo v najbližších desaťročiach? 

Vyprázdňovanie kostolov je prejavom postupujúcej sekularizácie. Tento problém sa nedá riešiť jednoduchým módnym prispôsobovaním sa vkusu niektorých ľu. Možno povedať, že podstatným problémom kresťanstva na Slovensku je priam nezáujem o prehlbovanie svojho kresťanského povedomia a kresťanskej náuky. 

Počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí veľmi pokročil, ale v náboženskej oblasti zostávame na úrovni prvoprijímajúcich detí a neraz ju niektorí už ani nemajú.

V Cirkvi je dosť priestoru na rôzne a legitímne názory.

Toto sa nedá riešiť len nejakou jednoduchou otázkou, ani len liturgickou praxou, ale skôr tým, že sa vedome a svedomite usilujeme prehĺbiť svojej náboženské vzdelanie.

Ako nastoliť mier medzi tradicionalistami a zástancami pokoncilovej liturgie? 

Už bolo povedané, že tu ide o dva obrady západnej liturgie. Pri dodržiavaní pravidiel nemôže byť žiadny neporiadok. V Cirkvi je dosť priestoru na rôzne a legitímne názory.

Namiesto zjednodušených riešení je potrebné, aby sa kňazi aj veriaci usilovali o prehlbovanie praktizovania svojej viery, a nielen v oblasti liturgie, ale v celom svojom osobnom živote. To znamená svoju vieru poznať a podľa nej žiť. 

Pre kňazov to znamená napomáhať vzdelávanie a túto prax vo vernosti Cirkvi pod vedením biskupov. Pre veriacich to znamená žiadať, aby táto náboženská formácia bola dostupná vo farnostiach,Cirkvi.

Ak žijeme z liturgie, potom neostávajme pri „ritualizme“. Postačí variabilita súčasnej liturgie, ktorá je naozaj bohatá. Nepotrebujeme ani progresívne, ani konzervatívne extravagancie. Naopak, pri slávení každodennej liturgie sa celý život stáva stretávaním sa s Kristom v Eucharistii a pokračuje v bratoch a sestrách.

Foto: Juraj Gereg

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Mária Kostyálová

Výber NM: Zelenskyj sa rozprával s pápežom. Chcel by, aby sa František stal prostredníkom pri rokovaní

Michal Lukáč

Výber NM: Je to morálna autorita, povedal premiér Heger po stretnutí s pápežom

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies