Vtedy som si povedal, že môžem umrieť, lebo viem, ako to funguje

Dialóg môže byť komunikačnou technikou či spôsobom, ako vnímať druhých ľudí a svet naokolo, alebo môže byť aj niečím hlbším. Zakladateľka Hnutia fokoláre Chiara Lubichová a jej spiritualita jednoty priniesli koncept, ktorý dáva dialógu iný, vnútorný, teologický význam.

Napriek tomu je podľa fokolarína a spisovateľa Tanina Minutu univerzálny, lebo dôsledky žitia tohto konceptu, pri dodržaní vnútornej slobody jednotlivca, prinášajú veľké zmeny v životoch ľudí i pre ich okolie, bez ohľadu na vierovyznanie.

O dialógu Hnutia fokoláre sme sa rozprávali so zasväteným fokolarínom Taninom Minutom, žiakom Chiary Lubichovej, ktorý je pôvodom zo Sicílie, ale už roky žije striedavo v krajinách Vyšehradskej štvorky.

Chiara Lubichová, učiteľka dialógu, v jednom príhovore povedala, že dialóg vedia viesť ľudia, ktorí sú schopní milovať. Je to tak?

Áno, dialóg je automaticky znakom osoby, ktorá miluje

Ďalej hovorí, že pri dialógu musíme zomrieť sami sebe, aby sme vedeli dať priestor druhým. Ako to máme správne chápať?

Musíme mať na zreteli cieľ charizmy jednoty Chiary Lubichovej a tým aj jej víziu dialógu, čo je Ut omnes, Ježišov odkaz, aby všetci boli jedno. V súzvuku s Cirkvou to znamená nastoliť univerzálne bratstvo. V istom momente histórie Hnutia fokoláre vyzreli dialógy, ktoré napokon vedie aj samotná Cirkev. Dialóg v rámci Katolíckej cirkvi, dialóg s kresťanskými cirkvami, dialóg s veľkými náboženstvami a dialóg s nenáboženským presvedčením. Toto sa zrodilo zo skúsenosti, ktorá sa stala neskôr princípom. Kto žije podľa spirituality jednoty, je logické, že tieto dialógy sú mu blízke.

Dnes je dialóg často používané slovo, dá sa povedať, že až devalvované. Čo znamená konkrétne dialóg v spiritualite Chiary Lubichovej?

Zvláštne je chápanie druhého človeka, ktorý dáva dialógu špeciálny význam. Pre Chiaru Lubichovú bol druhý človek Ježišom, teda pravdou, ktorá sa má ukázať. Ak druhý človek je Ježišom, posvätnou pravdou, tak nemôžem pred druhým „obhajovať“ svoju pravdu. Pre Chiaru bol tento postoj počúvania súčasťou dialógu. Takéto počúvanie nie je negatívne, vyžaduje si určite cvičenie, tréning, ale je veľmi pozitívne.

V akom zmysle?

Ak počúvam druhého naozaj tak, že sa oslobodím od všetkých predsudkov, kam patria aj osobné sympatie či antipatie, vedomie inej rasy, veku… teda všetky prvky, ktoré charakterizujú osobu. Ak teda prekonám pocity voči tomu, čo charakterizuje jednotlivca, až potom dôjdem k pravému počúvaniu.

Toto je náročné, lebo normálne, prirodzené je počúvať selektívne. Teda ja počujem len to, čo sa mi páči počuť. Ako keď čítam knihu a čítam len tie časti, ktoré ma najviac zaujímajú.

Ak prekonám pocity voči tomu, čo charakterizuje jednotlivca, až potom dôjdem k pravému počúvaniu.

Ak takto počúvam človeka, tak si z toho vyberiem len to, čo potvrdí moje myšlienky. Toto nie je dialóg, je to egocentrické konanie.

Pre Chiaru je dialóg vstúpiť do druhého, akoby do kože toho druhého. Prevzala vetu od svätého Pavla, „robiť sa jedno s druhým“. Teda akoby stať sa druhým človekom. Už tu sa dá vytušiť, aké je východisko našej fokolarínskej spirituality. Na zreteli stále máme druhého človeka a vzťah s ním.

To vyznieva až ako filozofický koncept.

Chiara Lubichová študovala aj filozofiu, takže elementy v jej spiritualite majú aj filozofický rozmer. Umenie dialógu vzniklo už za Sokrata ako hľadanie pravdy. Sokrates tvrdil, že filozof je ako pôrodná baba a pomáha druhým priviesť pravdu na svetlo sveta. Chiara vychádzala z intuície, že všetci sme deti jedného otca, teda nie je dôvod, prečo by mali byť múry alebo vzdialenosti medzi ľuďmi.

Po vojne v roku 1949, v špeciálnom období svetla a vízií, ktoré mala, spísala dosť podrobnú víziu pekla, ktoré pomenovala ako niečo, kde nič nedosiahne svoj cieľ. Teda nohy predurčené na chodenie sú tam blokované a nemôžu sa hýbať, srdce, ktoré je predurčené na bitie, nebije, človek, ktorý je predurčený na lásku, tam už nemôže milovať… Peklo videla ako nemožnosť viac milovať.

Je táto filozofia prepojená s bežným životom?

Slová Chiary Lubichovej možno pochopiť, len keď si to vyskúšate, keď nadobudnete osobnú skúsenosť. Sú veci, ktoré nám bránia vstúpiť do dialógu. Sú to strachy, strach, že niečo stratím, strach, že už nebudem v centre pozornosti, že nebudem uznaný, všetko, čo ma vedie preč od lásky, od pozornosti voči druhému.

Práve dnes som získal malú skúsenosť. Išiel som odprevadiť svojho spolubrata do nemocnice a minul som všetky mince, ktoré som mal na parkovanie. On sa však v nemocnici zdržal dlhšie a ja som už nemal mince, aby som si predĺžil parkovné na ďalšiu hodinu. Povedal som si, že ak príde kontrola, tak poviem, že čakám na niekoho, kto je v nemocnici…

V tej chvíli vedľa mňa vychádzal jeden pán vo veľkom aute a ja som mu urobil miesto, posunul som svoje auto, aby on mohol vyjsť pohodlne von. Keď tento pán zbadal, že som urobil toto gesto pozornosti, dal dole okienko a spýtal sa ma, či tam ešte potrebujem zostať, a podal mi svoj parkovací lístok, ktorý platil ešte hodinu. Milota provokuje milotu.

dialóg vnímam ako bdelosť na lásku

Aj toto bol dialóg. Nie slov, ale gest. Dialóg človek nevytvára, človek sa stáva dialógom. Buď sme bdelí, pozorní, alebo dialóg nežijeme. Teda byť neustále pozorný, bdelý vzhľadom na druhého je aj ľudskou hodnotou, nielen náboženskou.

Raz som cestoval vlakom a sedel som pri presklených dverách, ktoré viedli do druhého vozňa. Vždy, keď sa tie dvere otvorili, tak sa do vozňa nahrnul chlad. Vtedy som si všimol jednu vec. Keď prešlo cez dvere dieťa, vždy dvere privrelo, keď prešiel dospelý, nechal dvere otvorené. Videl som, že dospelí sú nesústredení, myslia na iné veci, nie na to, čo práve robia. Chiara Lubichová nás učila žiť v prítomnom okamihu, kde práve si, byť bdelý na prítomnú chvíľu. Ja teda dialóg vnímam ako bdelosť na lásku. Ono to však neprichádza zadarmo, nesie to so sebou námahu, potrebu niečo stratiť. Umeniu strácať nás učí príklad Ježišovej matky Márie. Ona predsa stratila svoj životný projekt, aby žila podľa Božieho projektu.

Strácať samého seba môže vyznieť pre mnohých negatívne…

Strácanie je nová inteligencia, múdrosť, schopnosť pochopiť, ako funguje život.

Spomínali ste, že tento koncept nie je náboženský, a napriek tomu hovoríte, že je potrebné vidieť v druhom Ježiša, že umenie strácať je vlastne školou Božej Matky… Ako to ide dokopy?

Hovoril som v kresťanskom duchu, naša spiritualita vychádza z náboženského, katolíckeho princípu. Toto všetko je však univerzálne a môže podľa toho žiť aj človek, ktorý neverí v Ježiša a Máriu.

Byť bdelým je napríklad dôležitým princípom aj pre východné náboženstvá. Napríklad pre hinduistov je životným princípom robiť veci koncentrovaný v prítomnosti. Môžeme sa teda cez symboly chápať aj s ľuďmi iného vyznania. Aj keď sa s niekým nedá hovoriť o Ježišovi, môžeme hovoriť o hodnote človeka. Ak je druhý človek pre teba hodnotou, tak musíš meniť svoje správanie.

Ako to myslíte?

Teraz sa veľa hovorí o eutanázii, ide o istú víziu o človeku. Človek môže dať len takú hodnotu druhému životu a len podľa toho, kým je on sám a ako vníma hodnotu človeka. Táto vízia dnes chýba a spôsobuje najväčšiu krízu spoločnosti dneška.

Ukazuje sa to v rôznych formách.

Človek môže dať len takú hodnotu druhému životu a len podľa toho, kým je on sám

Aj záplava rozpadajúcich sa manželstiev je len absencia vnímania druhého človeka, neochota nechať rásť druhého, pozastavenie sa len nad samým sebou. Teda ak manželka ochorie, priberie, zostarne, hľadám si inú ženu. Druhého len využívam, ale nerešpektujem ho.

Pápež vo svojej novej encyklike Fratelli tutti prináša príklad o milosrdnom Samaritánovi, ktorý nezávisle od toho, kto bol jeho blížny, rešpektuje človeka, ktorý bol zranený, a urobí všetko, aby mu nezištne pomohol. Naša pomoc je veľa ráz účelová, sme ako deti, ktoré urobia niečo, lebo chcú dostať odmenu. A mnoho ráz nám táto detská tendencia ostane aj v dospelosti. Pápež hovorí o bezodplatnej pomoci, ktorá je vykonaná v úplnej slobode. To je pravý dialóg. Ak sme v takomto nastavení, tak dialóg je našou súčasťou.

Podľa tohto nastavenia je asi medzi toleranciou, ktorá sa dnes často skloňuje, a dialógom diametrálny rozdiel…

Tolerancia je už isté uvažovanie mimo seba, ale nestačí. Ak rešpektuješ druhého, pre iný motív ako pre neho samého, nie som si istý, či to prinesie ovocie. No ak rešpektuješ druhého preto, kým je, tak to prinesie výsledok, aký si si ani vo sne nepredstavoval. Pred toleranciou by mala stáť snaha žiť v dialógu, byť otvorený. Lebo tolerancia v sebe nesie predsudok, že ty vlastníš pravdu, ktorá sa rozhodne akceptovať alebo neakceptovať druhého.

Nie je však snahou dialógu kresťanov druhých obrátiť? Teda prozelytizmus? Nie je podvedomým a možno aj vedomým cieľom nášho dialógu priviesť ľudí k našej pravde?

Prozelytizmus nie je kresťanský cieľ. Ak chceš druhého obdarovať svojím postojom, je to iné. Veľkým kritikom prozelytizmu je práve pápež. My máme ponúkať dar našej pravdy. Ak si našiel cestu, ktorá ti pomáha byť viac človekom,  je to až povinnosťou sa s tým podeliť v rešpektovaní názoru druhého človeka.

Ako nestratiť v snahe o dialóg svoju identitu?

Prijať druhého je vždy risk, ale keď zakúsiš dialóg, vytváraš v sebe i v druhom niečo, čo tam predtým nebolo. Na univerzite v Ríme som mal profesora, ktorý bol presvedčeným komunistom. Keďže sme sa stali priateľmi, on ma chcel veľmi zmeniť.

ak rešpektuješ druhého preto, kým je, tak to prinesie výsledok, aký si si ani vo sne nepredstavoval.

On si myslel, že ja ako katolík som v slepom bode, a navrhol mi, že mi pomôže. Keď to stále znova opakoval, tak som jedného dňa túto jeho ponuku zobral a povedal som mu, že súhlasím, aby mi zmenil myslenie. No aby sme sa pochopili správne, ja som to povedal preto, lebo mňa moja spiritualita učí milovať, takže ja v snahe milovať tohto človeka som prijal jeho pomoc, ktorú myslel naozaj úprimne.

My sme však predsa vedení k tomu, aby sme svoju vieru za každú cenu bránili…

Môže to vyzerať ako šialený krok smerom k strate viery. Ja som mu povedal, že aj on ako mladý napísal knihy, za ktoré sa dnes hanbí, to znamená, že ako osoba sa tiež mení. Tak som sa ho opýtal, či možno raz zmení aj pohľad na veriacich ľudí. A on mi povedal, že ak chceme zostať priateľmi, nikdy už so mnou nechce hovoriť o viere. Potom sa naše cesty rozišli, ja som išiel do Maďarska a z neho sa stala slávna osobnosť, známy taliansky literát.

Keďže som v Maďarsku pracoval na univerzite, tak som ho raz po rokoch pozval na prednášku do Maďarska. Jeden večer, po sérii prednášok v celej krajine, sme sedeli v reštaurácii a on mi vtedy pripomenul, či si pamätám tú našu debatu spred rokov. Zveril sa mi, že jeho deti, hneď ako dospeli, odišli z domu, jeho manželka po problémoch odišla od neho tiež. Povedal, že som mu často prichádzal na rozum. „Tento sprostý Tanino bol ochotný kvôli mne riskovať aj svoju vieru! Myslel som si, že neverím v Boha, ale v tvojho Boha verím,“ mi povedal šestnásť rokov po našom rozhovore v Ríme.

Vtedy som si povedal, že môžem umrieť, lebo viem, ako to funguje. Keď sa snažíš zomrieť za druhého a z lásky si ochotný urobiť aj zdanlivo nezmyselné kroky, ten druhý nájde to, čo predtým nemal. Som teda presvedčený, že hovoriť o dialógu sa celkom nedá. Že je potrebné nadobudnúť osobnú skúsenosť, čo to naozaj znamená. Iste sú nejaké princípy, ako počúvať druhého, ako komunikovať, ale pokiaľ nezískaš skúsenosť s dialógom, nevieš, čo je dialóg.

Spiritualita jednoty hlása dialóg, kde je človek ochotný stratiť svoje idey, predstavy, aby vstúpil do vzťahu vyprázdnený od samého seba. Čo to znamená v praxi? Isté vnuknutia, vlastné poznanie, viera môžu byť predsa dôležitou inšpiráciou.

To závisí od kontextu. V mene jednoty sa dá aj zneužívať svedomie človeka. Všetko toto z vašej otázky platí, ak ste vnútorne slobodným človekom. V slobode potom môžem stratiť aj tie najväčšie inšpirácie. Ak však nie som vnútorne slobodný, tak sa zachytávam o steblo trávy, zastavím sa pri hlúpostiach.

Nie je naivné ignorovať rôznosť ľudí a myslieť si, že všetko rozdelenie vyriešime láskou?

Poviem príklad, ktorý často rozprával vedec, fyzik, fokolarín Piero Passolini. On tvrdil, že človek je stvorený pre lásku. Ak nemiluje, akoby nerobil to, čo musí robiť. A tým, že milujeme, sa upraceme na správne miesto aj vo vzťahu k druhým ľuďom. Keď nemilujeme, aj keď máme tie najvznešenejšie myšlienky, vzťahy nefungujú. Dáva príklad auta, ktoré funguje preto, že každá jedna súčiastka má ten rozmer a funkciu, aby umožňovala autu pohybovať sa.

Môžeš do motora vložiť aj kus zlata, ak nemá správny rozmer, tak sa auto nepohne. My by sme sa teda ako ľudia mali dať dokopy vo finálnej podobe. Milovať by sme mali preto, lebo to nás robí ľuďmi. Passolini hovorí, že tým sa stávame Ježišom. Inak neuskutočňujeme naše človečenstvo.

Často sa stáva, že ak ty miluješ človeka, ktorý to tak nekoná, tak sa aj on zobudí a vydoluje v sebe veci, o ktorých ani nevedel, že ich vie. Celá charizma Chiary Lubichovej vychádza zo života. Teda najprv je život a potom pochopíš, prečo Ježiš povedal tamtú alebo onú vetu.

Čo má byť cieľom tohto dialógu? Aby sme mali väčší súcit s ľuďmi naokolo a obohatili sa o perspektívu druhého človeka? Alebo je v tom hlbší cieľ?

Cieľom je nájsť podstatu človečenstva, tým, kým skutočne sme. Nie je to snaha presvedčiť druhého o našej pravde. Potrebné je byť samým sebou. Keď miluješ druhého, tak neobjavíš jeho, ale sám seba.

Svätá Terézia z Avily, veľká mystička, sa v jednej básni obracia na Ježiša a hovorí: Ty si ma stvoril podľa svojho obrazu, čím viac sa hľadám, tým viac ťa nachádzam, čím viac ťa hľadám, tým viac nachádzam seba. Vo svojom videní vnútorného hradu, kde vysvetľuje svoj vzťah s Bohom, opisuje svoju cestu akoby prechod cez rôzne miestnosti z vonkajšej časti hradu až po tú najvnútornejšiu miestnosť svojej duše, až po pivnicu, kde už nepreniká ani svetlo. Tam, hovorí Terézia, si prikážem lásku. Akoby najvnútornejší bod duše ti zrovná iba láska.

Teda my sa aj môžeme rozhodnúť pre lásku, ale môžeme mať stále bočný úmysel, či už náboženský, alebo snahu predviesť sa, dostať uznanie a podobne… No ak sa ťa dotkne Boh, on ti zrovná tvoju lásku.

Chiara Lubichová si prešla obdobím, ktoré dnes aj Cirkev uznala ako obdobie temnej noci podľa definície svätého Jána z Kríža.

Potrebné je byť samým sebou. Keď miluješ druhého, tak neobjavíš jeho, ale sám seba.

Chiara povedala, že po tejto skúške presne vedela, kto je ona a kto je Boh, už si to nemohla zameniť. A to už si potom niesla vo svojom živote, vedela rozlišovať, čo je ona a čo je Boží dar charizmy. Dôjsť k tomu poznaniu, kto sme my a kto je Boh, chce istú životnú skúsenosť.

Cieľ našej lásky je, aby sme rástli, aby sme sa stávali viac samým sebou. Je to cvik medzi naším takzvaným vnútorným a vonkajším hradom.

Ako to žijete vy osobne?

Bývam so svojimi spolubratmi a často sa napríklad stáva, že v práčke niekto zabudne svoju bielizeň, zabudne ju vyvesiť. Až po čase som pochopil, že ak to zaňho urobím, ale s predsudkom, prečo to nevie po sebe upratať, tak to nie je láska. Ak to však urobím ako službu bez posudzovania, je to iné. Som presvedčený, že ma to privádza bližšie k pravde. Aj vyvesiť bielizeň iného človeka bez posudzovania je začiatkom dialógu.

Alebo ďalší zdanlivo banálny príklad. Raz nám ostali koláče z oslavy, a keď som prišiel na raňajky, tak tam zostal len jeden kúsok na tanieri. Ako Talian raňajkujem kávu a niečo malé k tomu, najradšej niečo sladké. Keď som teda prišiel ráno do kuchyne, povedal som si, že tento koláč je určite pre mňa. Potom som sa zastavil a došlo mi, že keby bol v tej kuchyni ešte niekto ďalší, minimálne by som ten koláč rozdelil na polovicu, aby som sa podelil.

Som presvedčený, že v dialógu sa dá žiť stále, je to o cviku. To ma naučila Chiara Lubichová. Ona dokonca hovorila, že aj keď čítam knihu, mám sa nastaviť na vzťah s tým, kto ju napísal, a snažiť sa ho pochopiť. No nie ako umelú vec, ale preto, že sa máme stať láskou.

Dlhé roky žijete vo východnej Európe. Nemáte pocit, že postkomunistické krajiny majú problém s otvorenosťou pre dialóg možno aj preto, že sa boja byť manipulovaní ako v minulosti? Máme nepeknú skúsenosť snahy po pomýlenej jednote a to nás blokuje v dialógu?

Jeden maďarský profesor mi povedal, že najhoršiu vec, ktorú nám zanechal komunizmus, je podozrievanie. Toto obdobie pandémie s nami robí niečo podobné, teda vytvára v nás podozrenie, že ten druhý môže byť chorý.

Sú isté objektívne veci pri pohľade na Západ, ktoré vyvolávajú obavy, konzumizmus, istý druh propagandy, neduhy v Cirkvi… Toto všetko vo vašich krajinách vyvoláva istý druh podozrenia, čo je však veľmi zaťažujúca tendencia. Videl som to v Poľsku, Maďarsku aj u vás, strach z toho, že druhý má nejaký bočný úmysel. Často vidíte ľudí ako pascu, máte to tými rokmi vtlačené do identity.

Dá sa na tejto črte nejako vedome pracovať?

Len cvičením, prinášať lásku aj tam, kde nie je. Autenticky. U vás sú ľudia citliví na umelé prejavy. Vnútorná sloboda k láske ti dá nápady, ako zmeniť prostredie, kde žiješ, a predsudky budú padať. Ak si naozaj v láske, predsudky sa stratia. Snažiť sa za každých okolností zachrániť vzťahy s ľuďmi. Tak ako hovorí Písmo, keď máš niečo proti svojmu bratovi, zanechaj obetu a choď sa s ním zmieriť. To je Ježišov dialóg, ktorý uzdravuje. Si zdravý, ak si vo vzťahu.

Zakončím to osobnou skúsenosťou. V mojom spoločenstve bol jeden spolubrat, ktorý vždy dával riad do umývačky bez opláchnutia vodou. Tak sa stávalo, že po umytí bolo na tanieroch vždy niečo zaschnuté a riady neboli čisté. Tak som ho na to upozornil, ale on si stál za svojím, že predsa to je úloha umývačky, aby umyla všetko.

Často vidíte ľudí ako pascu, máte to tými rokmi vtlačené do identity.

Keď som opätovne po ňom vyberal riad so zaschnutým jedlom, povedal som si, že mu udelím lekciu a prestriem mu na ten špinavý riad jedlo. Vzápätí som vedel, že to by nebola láska. Tak som ich ručne doumýval a prestrel som na stôl čistý riad bez slova. Asi som sa tým nastavil na vlnu autentickej lásky. Keď totiž tento spolubrat prišiel z práce, v ktorej ten deň zažil veľmi ťažkú situáciu, ktorú musel riešiť, povedal, že vďaka Bohu sa mohol vrátiť do fokoláre, kde našiel atmosféru, kde všetko zlo dostáva iný význam.

Neviem povedať, či bol nejaký súvis medzi tým špinavým riadom a atmosférou, ktorá sa v našom spoločenstve vytvorila v ten večer. Viem však, že ja som bol viac láskou. Toto je poklad. Aj z banálnej situácie vieme vytvoriť veľkú životnú skúsenosť.